Kapitola 17 - Vilo Tkáč

Miesta, osoby ako aj udalosti sú vymyslené. Ak vám to niečo pripomína, je to len náhoda. Moje odporúčanie je, prečítať si to ešte raz a pozorne, pretože tento príbeh sa takto vôbec neodohral! Ale hocikedy sa tak stať mohlo…



Kapitola 17



Vilo Tkáč


I.

Vilo Tkáč premýšľal…

Ivan zatiaľ nesklamal, ale on mal s ľuďmi svoje skúsenosti!

Niektorí ho len sklamali. Iní aj využili. Ale najhorší boli tí, ktorí ho sklamali, využili a k tomu ešte aj odpísali a pod čiernu zem zahrabali!

"Počnúc teplým buzerantom Mikletičom a hajzlom Andrejom Turčanom!", pomyslel si a zatínal päsť.

Prvý bol jeho pravou rukou pomaly dve desaťročia. Vytiahol ho z hovien, spravil z neho silného človeka. Mali za sebou veci, že by sa za ne nemusel hanbiť ani veľký Mufti ako prezývali zakladateľa štátu. Chcel z neho spraviť svojho nástupcu v strane VPRED.
Druhého z nich si pustil k telu a urobil z neho najprv svojho dôverníka, hovorcu a nakoniec aj podpredsedu strany VPRED. Zveril mu nejednu úlohu, ktorá vyžadovala ostré lakte, silný žalúdok a poriadnu dávku drzosti. To, že jej mal dosť, vrátane nesmiernej arogancie mu ukázal pred dvomi rokmi!

Stačili jedny voľby a keď videli, čo dosiahol Sereďan, mysleli si, že on skončil.

Už ho len zahrabať a oplakať!

Urobili si svoj vlastný biznis. Založili si svoju stranu VLASTNÝM OBČANOM, sociálna demokracia. Spolu s nimi ho opustili ďalší. Už ich ani nepočítal koľkí…

Pochovali ho! Ale trošku sa unáhlili!

Chvíľu to trvalo, no on sa otriasol a vstal doslova z popola ako bájny Fénix!

Mikletič stiahol so sebou aj sponzorov. Niektorých aj významných. Tí si tiež mysleli, že je politická mŕtvola. Teraz posielajú svojich zvedov a sondujú, ako by sa mohli vrátiť späť.

Lícne jamky sú vec prchavá…

Mikletič proti nemu nič nezmôže!
V parlamente sa musí, chtiac-nechtiac prispôsobiť jeho návrhom a jeho politike.

Vilo, keď bolo treba, začal hrať aj s hnedými dutými hlavami.
Inak ich nevolal.

Boli to duté hlavy, ktorí vstupom do parlamentu dostali do prázdnych hláv aspoň trochu kalkulu, ako môžu pracovať s hnevom sklamaných ľudí, ktorí by ich za iných okoloností na ulici iba opľuli. Vilo im ukázal ako je potrebné vyburcovať tie najhoršie pudy v ľuďoch sklamaných terajšou vládou Sereďana. Na to, že mali naozaj duté hlavy sa učili rýchlo. Prisali sa na neho ako komáre. Akoby aj ich mal potiahnuť počas celých štyroch rokov.

Vilo Tkáč prežil v parlamente pomaly tri dekády aj vďaka tomu, že vedel vycítiť náladu v spoločnosti. Túto vedel obratne využiť na svoje ciele a takto mal v pláne využiť aj ich. Spoločne prevyšovali v parlamentnej opozícii Mikletičovu skupinu odpadlíkov výrazným spôsobom.

Mikletič je z neho na nervy. Vidí ako sa on dostáva späť do kurzu.

Mikletič si uvedomoval, že v prípade vážnej núdze, by ho pochoval pred jeho voličmi dvomi-tromi šťavnatými vyhláseniami o jeho pravdivej tvári a reálnom súkromnom živote…

Ak by Vilovi horelo pod riťou, bol ho schopný stiahnuť so sebou. O tom Mikletič nemusel mať žiadne pochybnosti!

Mal v rukáve proti nemu ešte jeden vážny tromf! Jeho, možno až príliš, osobného kamaráta!
Tromf v osobe Miroslava Weissa, ktorý prebil všetko, čím by Mikletič mohol zvrátiť pomer síl medzi ními.
Vďaka tomuto tromfu mali niektorí Viloví protežanti v pravú chvíľu pripravenú únikovú cestičku pred akýmkoľvek stíhaním.

Samozrejme si to vyžadovalo požehnanie 1. námestníka štátneho zastupiteľstva, Miroslava Weissa. V zásade to bol on, kto riadil celý úrad. Jeho šéf, bol šéfom iba na papieri.
Weissovi stačilo zamávať s kúzelnou paličkou a vykúzliť zázračné trojčíslie 261, ktoré vďaka deformujúcim zásahom predchádzajúcich vlád, ponúkalo možnosť úniku.

A Vilo Tkáč vedel, že Mikletič je s tým uzrozumený. Má ho v hrsti.
A to ešte nenastal čas zúčtovania…


II.

Po nedeľnom stretnutí zvažoval ďalšie kroky, ktoré je potrebné urobiť, aby už nedošlo k žiadnym nepredvídaným okolnostiam.

Pondelok nepriniesol žiadnu zmenu. Okrem krákania predajných presstitútov, ako rád novinárov nazýval, jeho ľudia nezistili nič, čím by mohli pokročiť vo svojich zámeroch. Ručkayovi poslali správu po ľuďoch Kamila Zemka. Vie o tom, že ho zatiaľ držia nad vodou. Potrebovali, aby Ručkay vedel, že za zmiznutím Ivana, nie sú oni. Náhrada v osobe Karola Bolníka príde za ním do konca týždňa. Toľko času potrebovali na zapracovanie zmien a úpravu taktiky pri svojich ďalších dôležitých zámeroch.

Konečne sa v pondelok večer rozhodol. Veľmi nerád, ale situácia si to vyžiadala sama, musel prijať ako fakt to, že Ivan tu nie je. Nech je za tým akýkoľvek dôvod, stal sa pre nich vážnym rizikovým faktorom.

Cez šifrovaný telefón dal inštrukcie Kamilovi Zemkovi, aby prezreli jeho kanceláriu a zobrali všetko, čo by len náznakom mohlo odhaľovať ich vzájomnú prepojenosť.
Podmienka bola, aby za sebou zanechali, čo najmenej stôp o vlámaní. Čo v preklade znamenalo miesto činu vymazať z mapy…

Rozhodnutie priniesli spoločne s Mariánom Karlíkom, Viktorom Milkom a Milanom Krakom.

Bolo rozhodnuté!
Tak ako v poslednej dobe viackrát: žiť a nenechať žiť!