Miesta, osoby ako aj udalosti sú vymyslené. Ak vám to niečo pripomína, je to len náhoda. Moje odporúčanie je, prečítať si to ešte raz a pozorne, pretože tento príbeh sa takto vôbec neodohral! Ale hocikedy sa tak stať mohlo…
Kapitola 18
Ivanov “comeback”
I.
“Argo, k nohe!”, zakričal hádam už aj tretí krát nočný vartáš na svojho vlčiaka, keď ho znova zbadal sedieť a poštekávať na zadnom parkovisku na zaparkované autá.
Do nočnej nastúpil ani nie pred hodinkou a už 2 krát ho odtiaľ musel nasilu odtiahnuť. On sa vzápätí vrátil na to isté miesto. Sadol si k jednému zo zaparkovaných firemných náklaďákov a začal nervózne poštekávať.
Pes to bol už dedko. Mal síce stále robustnú postavu a ihneď vzbudzoval u každého rešpekt, ale ako asi 12 ročný pes sa pomaly blížil k svojmu koncu.
Vartáš ani poriadne nevedel koľko má rokov. Asi pred rokom ho manželka a 20 ročná vnučka prehovorili, aby si ho vzali k sebe od manželkinho bratranca Fera, ktorému museli lekári amputovať nohu. Fero bol bývalý policajt, ktorý pred asi 3-4 rokmi odišiel do dôchodku. Ak by tak neurobil sám, asi by ho skôr alebo neskôr vyhodili. Rok predtým mu zomrela žena na rakovinu a on sa dosť opustil. Začal vo veľkom piť. Pomaly denne bol opitý a to sa dlho utajiť nedalo ani pred kolegami. Našťastie mal toľko rozumu, že dal na ich rady a odišiel do civilu predtým, akoby ho vyhodili za hrubé porušenie služobnej prísahy. On vlastne Fera poznal z videnia hádam 15-20 rokov. Vedel, že je to ženin bratranec, že je policajt, čo všade chodil so svojim vlčiakom. Ten ho poslúchal na slovo.
Potom prišiel rýchly progres cukrovky, amputácia jednej, onedlho druhej nohy a bol odkázaný na vozík. Keď ho postihla druhá mozgová príhoda, umiestnenie Fera do domova sociálnych služieb bol rýchly proces. Jeho žena sa snažila bratrancovi pomôcť ako sa dalo a vybehala mu väčšinu úradov.
Zostal už len Argo. Bol to kamarátsky pes. Síce vzbudzoval rešpekt, ale tak jeho žena ako aj vnučka, ktorá sa ku ním kvôli štúdiu práva, prisťahovala zo Zvolena, aby si nemusela platiť internát, či nejaký privát, ho nakoniec presvedčili, aby si ho zobrali. Býval 20 kilometrov od Bratislavy na dedine v rodinnom dome s 30 árovým pozemkom. Pes mal dosť miesta na behanie. Ani vnučka ho nesklamala, lebo tak ako sľubila, každý deň ho 2-3 hodiny zobrala do neďalekého lesa, aby mal dostatok pohybu.
Argo bol naozaj vďačný pes. Obľúbil si aj jeho. Každý deň si našiel pre neho pol hodinku, keď mu pohadzoval loptičku. Argo mal o kľudný život postarané.
Asi pred dvomi týždňami nastúpil do novej roboty sem k smetiarom ako nočný strážnik. Pracoval len nočné od šiestej do šiestej, každý tretí deň. Vlastne noc
Hneď po prvej nočnej zistil, že je to dosť veľký areál s dvomi-tromi rozsiahlymi budovami, kde boli separačné linky, na ktorých sa pracovalo do večera do 18:00-tej. Areál v noci nebol dokonale osvetlený, preto sa po prvej zmene opýtal šéfa, či by si do nočnej nemohol so sebou zobrať svojho psa. Šéf nemal žiadne námietky a práve preto musel Arga teraz už ale tretí krát ťahať od nákladiakov preč.
Za celú dobu sa mu s Argom nič podobné nestalo. Začalo mu to vŕtať v hlave, čo tam ten pes vidí, či cíti? Mačka ani myš, či iné zviera to nebolo. Veď ujsť mali času dosť, keď ho prvý, či druhý krát odtiahol. Pochyboval, že by to bol zlodej. Čo by tu už len chcel ukradnúť?! Smeti? Dokonca tie autá boli na odvoz papiera, tak čo by chcel zlodej vyhrať triedny zber?!
Po štvrtom raze mu to už fakt nedalo a obišiel s baterkou tri vedľa seba zaparkované vozy, ale nič podozrivé si nevšimol. Jedno z tých áut bolo nabúrané. To bolo to zo včera rána. Večer so ženou preberal nehodu so smrťou vodiča, o ktorej niečo čítal aj v novinách. Vodič mal údajne nabúrať do ich auta a zomrel. Pristihol sa pri tom, ako berie túto firmu po 2 týždňoch pracovného pomeru, za svoju, keď o smetiarskom náklaďaku rozmýšľa ako o “našom” aute…
Zobral kameň a hodil do korby auta. Náraz kameňa do auta zadunel, ale nič podozrivé nepočul. Žiaden pohyb ani zvuk. Argo len sedel a v päť sekundovým intervaloch štekol. Takto to zopakoval s ďalšími dvomi autami, ale žiaden rozdiel. Argo len sedel, uši vzpriamené a štekal.
Postupne vyliezol na zadnú časť jedného, druhého aj tretieho auta a snažil sa dovnútra do nich nazrieť a zasvietiť si s baterkou.
Ani v jednom nič podozrivé nevidel. Necítil ani žiaden výrazný smrad, ktorý mohol Arga zaujať. Autá boli určené síce len na zvoz zberového papiera, ale úprimne, koľkí tomu separovaniu veľa nedávali a smeti, nech to bolo čokoľvek, hodili do prvej nádoby, ktorá bola poruke…
Všetky tri páchli približne rovnako. Síce boli dezinfikované pravidelne, ale ten pach po smetiach sa okolo všetkých áut širil rovnako. Ale nebolo to nič mimoriadne.
Samozrejme tomu rozumel, že pre neho to nie je nič mimoriadne, ale pre Arga to mohlo byť úplne iné.
Zazvonil mu mobil, keď zostúpil z tretieho auta.
Trošku zadychčaný, zdvihol telefón, a na displeji videl, že mu volá žena.
“Ahoj, čo mi nedvíhaš? Už som si myslela, že sa ti niečo stalo! Nepísal si mi, že si už v robote.”, cítil ustarostený tón v ženinom hlase.Hneď mu doplo, že na niečo zabudol, keď prišiel do roboty.
“Ahoj. Hneď ako som prišiel, musel som Arga nahnať za mnou dovnútra, aby mohli ľudia v kľude odísť. Vieš aký je dotieravý k cudzím ľuďom. Len som zastavil a ako vyšiel z auta, akoby zavetril zajaca, či čo, odbehol odo mňa a trielil za budovu. Tak som ho musel dvakrát zavolať a zavrieť na vrátnici, aby mohli všetci odísť z roboty. Úplne mi sms-ka vypadla z hlavy.”, dal zo seba na jeden raz.
“Čo sa pojašil?! A ináč všetko v poriadku? Jedlo si si dal do chladničky?”
“Áno, to som urobil hneď”, zaklamal, lebo po pravde Argo ho tak vyviedol z miery odkedy dnes došli, že na večeru celkom zabudol a doteraz je ešte stále v taške v kufri auta…
“Ale ten Argo je dnes ako vymenený! Odkedy som s ním došiel, neustále ho musím ťahať od zaparkovaných nákladiakov vzadu. Len si ku ním sadne, uši v pozore a šteká. Už hádam aj štvrtý krát. Aj teraz som pri autách. Už som všetko presvietil s baterkou, nakukol do nákladiakov a nič.”
“To nemyslíš vážne!”, počul jej žartovný tón v hlase. ” Normálne si sa s tým banderom vysúkal hore na nákladné auto?!” srdečne sa zasmiala. Radi sa doberali. Boli spolu už zo 35 rokov a doteraz sa mali radi.
“To čo si o mne myslíš, že som nejaké béčko?! Okrem toho vystúpiť na schodík v 80 centimetrovej výške ešte smelo dám!”, akože urazeným tónom odpovedal.
“Dobre, dobre. Ja len, aby si si neublížil. Vieš aký si niekedy nemotorný…” usmiala sa do telefónu.
“Neboj sa, dám si pozor. Ale ten Argo ma hnevá. Nič ho nezaujíma, len tam sedí a šteká. Ak to bude robiť celú noc, nabudúce ho nezoberiem so sebou.”, zastrájal sa. “Aj teraz ho musíš počuť. Ani loptička nezabrala…”
“Pozri nejak to s ním vydrž. Ráno uvidíš. Aspoň sa zlodeji neodvážia preliezť plot.”
“Akože zlodeji sem prelezú ukradnúť smeti zo smetiarskeho auta a nevyberú si tie isté smeti ešte skôr z kontajnera na ulici?! Tak to sa teším na takého zlodeja…”, zastrájal sa.
V areáli samozrejme bolo, čo ukradnúť. Smeti by to určite neboli.
Ešte minútku kecali. Potom sa rozlúčíli a žena mu sľúbila, že mu pošle pred spaním smsku.
Argo stále v nezmenenej polohe a štekal.
“Kašlem na teba! Vyštekaj sa, ja budem vnútri.” , oznámil Argovi a bez toho aby čakal odpoveď, išiel do kufra si zobrať večeru a dať ju do chladničky. Dúfal, že granatír to vydržal…
II.
Neprešla pol hodinka a znova mu volala žena. Išiel z toalety, tak si rýchlo opláchol ruky. Samozrejme, kým si poutieral ruky mobil stíchol. Prešiel do miestnosti pre vrátnikov. Argo sa nekľudne vrtel a snažil sa nájsť skulinku na únik von, keď pootvoril dvere, aby vošiel. Podarilo sa mu v tom zabrániť a Argo bol nespokojný.
“Sadni!”, zavelil a Argo ho poslúchol. Videl na ňom, že v ňom hrajú všetky žilky. Ale poslúchol.
Zobral mobil a vytočil ženino číslo. Pri vytáčaní si všimol, že mu žena stihla poslať už aj smsku, aby zavolal hneď späť. Po prvom zvonení žena zdvihla. “Ahoj dám ti Vierku.”, a v telefóne počul ako niekomu žena odovzdáva telefón.
“Ahoj dedo. To som ja, Vierka.”, aj keby to nepovedala, jej hlas by spoznal hneď.
“Ahoj, čo sa deje? Stalo sa niečo?”, s obavou v hlase sa opýtal svojej vnučky.
“Dedo, povedz mi, čo presne ten Argo robí?”
“Teraz tu pri mne sedí. Uši dohora a čaká, kedy ho vypustím z vrátnice von.”
“Áno, ale keď je vonku, čo presne robí? Ako sa správa?”
“Ako zmyslov zbavený uteká k nákladiakom, tam si sadne, pomaly ako keby do pozoru a šteká. Už mi to urobil hádam aj päťkrát. Nasilu ho ťahám za sebou dnu a on je za chvíľku späť. Na budúce si ho už nezoberiem!”, zastrájal sa do telefónu a s výčitkami zazrel na Arga sediaceho ako na ihlách.
“Dedo, počula som, keď si volala s babkou. Zavolala som Mirovi, on má tiež psov a je tréner. Cvičí psov. Pýtala som sa ho, čo môže byť Argovi. On sa ma pýtal, odkiaľ ho máme. Keď som mu povedala, že je to pes strýka Ferka, ktorý bol policajt so psom. Tak ma opravil, že policajný psovod. Povedal mi, že ak je to cvičený pes, tak to čo popisuješ, znamená, že Argo niečo našiel a označuje ti miesto nálezu.”
“Čo??? Miesto nálezu? To čo ako má byť? Našiel smradľavé odpadky v smetiarskej firme, alebo niečo také?”, s úsmevom sa opýtal Vierky.
“Bude to asi o niečom inom. Argo má podľa všetkého špeciálny výcvik. Babka volala nejakému Julovi Kovácsovi, že ty ho poznáš tiež. Povedal, že ak sa Argo takto správa, môžeš rovno volať policajtov.”
“Nerozumiem, čo tu také mohol nájsť?! Zbrane, drogy alebo kieho čerta?”
“Dedo, ten Kovács prízvukoval babke, aby si bez mihnutia oka volal policajtov. Povedal, že ak ju neposlúchneš, má mu babka dať tvoje číslo a on ti zavolá, aby si to určite urobil.”
“Dobre, dobre! Ale nepovedal, čo by také mohol Argo objaviť?”, opýtal sa so zmierlivým hlasom. Už ho to naozaj začínalo zaujímať, s akým nálezom sa zapíše do kroniky smetiarskej spoločnosti…
“Nie, to nepovedal. Ale trikrát zdôraznil, aby si určite volal policajtov.”
“Dobre Vierka, povedz babke, že idem zavolať šéfovi a potom policajtom. Potom sa jej ozvem. Dávajte si obe pozor.”
“Dobre dedko. Aj ty si dávaj pozor!”
Zamyslený držal v ruke mobil, kým mu displej, potom čo dovolal s vnučkou, sám nezhasol.
III.
Keď v služobnom mobile hľadal v zozname číslo na šéfa, stále rozmýšľal, či ho nevysmeje, keď mu povie, čo mu Julo Kovács po manželke odkázal.
Jeho šéf bol v pohode. Spomenul si, ako sa nad jeho otázkou pousmial, keď sa opýtal, či si môže doniesť svojho vlčiaka do služby. Nemal žiadne námietky, skôr naopak. Poznamenal niečo v tom zmysle, že aspoň sa bude lepšie spať. Vtedy to pochopil tak, že jemu ako šéfovi sa doma bude lepšie spať, keď bude o areál dobre postarané. Až neskôr si uvedomil, že to vyznelo dosť dvojzmyselne s narážkou na dobrý spánok vo fotelke vrátnika…
Po treťom zazvonení sa šéf ozval do telefónu, “Áno, počúvam.”
“Šefe, to som ja Michal Tóth.”
“Áno Michal, čo sa stalo? Je všetko v poriadku?”
“Šefe, to presne neviem.”, na sekundu zaváhal, ale Jula Kovácsa poznal 30 rokov.
Pracoval u dopravákov. Raz mu pomohol s techničakom na jeho starú herku. Vedel o ňom, že je to šikovný policajt so správnym úsudkom. Mohol to dotiahnuť ďaleko, ale on bol spokojný tam kde bol. Vedel, že ak na tom nástojil, aby volal policajtom, bolo to potrebné naozaj urobiť. Prehltol sliny, odkašľal si, aby mal pevný hlas a pustil sa do opisu situácie svojmu šéfovi. Na jeho počudovanie to šéf vôbec nezobral na ľahkú váhu. Celkom vážne mu povedal, aby sa snažil naďalej všetko sledovať a on ide zavolať policajtom, aby to pre istotu preverili. Povedal mu, že už zažili zopár situácii, keď sa našlo v kontajneri hocičo zaujímavé. Raz to bola pištoľ, inokedy zas zakrvanený veľký nôž, krabica s plnými sáčkami s bielym práškom. Neboli to síce drogy, ale nejaká zakázaná a nebezpečná chemikália, ktorú niekto ukradol z uzamknutého skladu chemičky a ktovie prečo zahodil do kontajnera.
Michal sa ukľudnil. Nebol za blázna. Šéf to zobral naozaj vážne, lebo mu po minútke zazvonil späť a oznámil mu, že policajti o všetkom vedia a hneď tam budú. Hodil na seba bundu, zobral zväzok kľúčov z poličky a otvoril dvere na svojom kumbáli. Argo vybehol von a trielil k náklaďakom. Sadol si, uši v pozore a štekal. Teraz ku nemu podišiel, pohladkal ho a pochválil.
Argo sa na neho pozrel a akoby mu chcel povedať: “Konečne!”
IV.
Policajt v kaviarni na benzínke sa pozrel na hodinky. Bolo 20:40. Dopil kávu a vrátil motoristický časopis do regálu k ostatným.
“Tomi, ideme makať”, zakričal smerom k obsluhe, ktorá blokovala tankovanie zákazníka. “Zastavíme sa ešte okolo druhej na kávu. Môžemu tú víkendovú rybačku prebrať.”
Pumpár mu len odkýval, že ich bude čakať, veď kam by išiel keď je tu do rána do siedmej.
Jeho kolega vyšiel zo záchodu, tiež zakýval pumpárovi na pozdrav a prešiel k služobnému autu. Vyťahoval krabičku cigariet a išiel si jednu rýchlu zapáliť. Kolega mu kývol, aby to ani neskúšal, lebo ich volá operačný.
“Atlas 100, Atlas 100, tu je Atlas”, bolo počuť v prenosnej vysielačke u kolegu, ktorý ešte nestihol nastúpiť do auta a volanie zachytil na prenosnej vysielačke.
“Atlas 100 na príjme.”
“Atlas 100, tu je Atlas. Vykonaj 21 na adresu Veterná 7, do areálu Enviro - YWR. Vlastne je to tá smetiarska firma hneď za zastávkou MHD smerom na letisko. Údajne tam pes niečo vyštekal. Potvrď príjem.”
“Atlas, tu je Atlas 100. Rozumel som správne? Pes niečo vyštekal medzi haldou smetí?! Zopakuj.”
“Atlas 100, tu je Atlas. Rozumel si správne. Vykonaj 21 a podaj hlásenie. Posielam aj Fórum 503.”
“Atlas 100 rozumel. Presúvame sa na Veternú 7.”
Policajt nasadol do auta, prenosnú vysielačku odložil do priehradky na dverách a naštartoval. Druhý neochotne, ale predsa, odložil cigarety do vrecka bundy a sadol tiež do auta. Zobral zápisník a zapísal si čas a miesto, kde ich operačný vyslal. Keď auto naštartovalo, zapla sa aj vysielačka v aute. Prenosnú jedným otočením gombíka na vrchu, vypol. Ešte nestihol zaradiť ani jednotku a už počuli obaja v éteri, podpichovanie kolegov…
“Atlas 100, nezabudni si zobrať z kufra tie svoje rybárske čižmy, keď sa budeš brodiť v smetiach.”
“Dezodorant ti ráno donesieme…”
“Nezabudni si k čižmám aj zváračské rukavice.”
“Dodržujte rádiový kľud!”, ozval sa operačný, ktorý tiež ledva zadržiaval smiech. “Atlas 100, Fórum 503 som vyrozumel telefonicky, už je na ceste. Z Mlynskej doliny to tam má na dlhšie, ale preverí to spolu s vami. Keď to preveríte, ihneď ma informujte.”
“Atlas 100 rozumel”
V.
Do 7 minút boli na mieste. Keď dorazili k bráne, zbadali strážnika ako im ide naproti a otvára bránu, aby mohli vojsť aj s autom do areálu. Hneď za bránou zaparkovali a obaja vyzbrojený baterkami vystúpili z auta. Pozdravili strážnika. Ten ich viedol k zaparkovaným nákladným autám. Keď podišli bližšie, zbadali veľkého vlčiaka ako sedí pred nákladniakmi a breše. Odkedy ho Michal pochválil brechanie skoro ustalo. Už len akoby sa pripomínal, že je ešte stále tu.
Policajti, keď ho zbadali, ihneď zastavili. Pozreli sa na strážnika a starší z nich sa ozval “ Mohli by ste ho niekde zavrieť a uviazať?”
Michal sa na nich pozrel a hovorí “Je to prakticky váš kolega. Okrem toho je to cvičený pes, ktorý poslúcha na povel. Vôbec sa ho nemusíte báť.”
Argo keď zbadal uniformovaných policajtov, ako na povel vstal a začal vrtieť chvostom. Michal mu dal povel, aby sadol a hneď aj ľahol. Argo na slovo poslúchol. V tom bolo počuť prichádzajúce ďalšie auto. Jeden z policajtov oznámil strážnikovi, že to dorazil ich kolega psovod. Vrátnik sa pobral a išiel psovodovi otvoriť bránu. Policajti tam zostali nehybne stáť. Argo kľudne ležal ani nie päť metrov od nich.
Medzitým psovod zaparkoval za bránou, vystúpil z auta a keď otvoril kufor, vybehla mu odtiaľ krásna fenka vlčica Sima. Najprv sa ponaťahovala a potom začala vetriť. Psovodovi sa niečo nezdalo. Sima sa pomaly popri svojom psovodovi vybrala spolu so strážnikom smerom k nákladiakom. Keď boli asi na 50 metrov, Sima sa zrazu rozbehla ako o život. Presne v tom momente zdvihol Argo svoju hlavu a zavetril niečo, čo ho primälo vstať. Ale vyzeral dosť nesvoj. Zbadal ako mu oproti letí nejaký pes. Čím bol k nemu bližšie, tým viac začal vrtiet chvostom aj keď, ako sa zdalo nebol celkom v obraze. Zrazu keď bola Sima od neho na 20 metrov, vyštartoval proti nej aj on. Pokrikovanie psovoda na Simu k ničomu neviedlo. Bola nezastaviteľná. Psovod videl, že Sima neútočí. Zdalo sa mu, že zacítila niečo, čomu sa potešila. O to viac ho to zaskočilo.
V tom momente zbadal čiernu guľu letiacu proti Sime. Nestihol pomyslieť na nič, tak rýchlo sa to zbehlo…
Sima tesne pred ich stretom vyskočila na zadné. Čierna letiaca guľa urobila to isté. Zakvačili sa do seba, obskakovali na dvoch, či štyroch nohách pritom vydávali zvuky, ktoré okrem psovoda nikto z prítomných ešte nepočul. Tešili sa stretnutiu po dlhom odlúčení.
Psovodovi sa podarilo Simu ukľudniť. Naozaj bol zvedavý, čo to malo znamenať...
Prizrel sa druhému psovi, ktorý stál obďaleč a vrtel chvostom. Musel si smerom k nemu posvietiť. A zrazu, akoby sa mu snívalo…
“Argo, si to ty?!”, celý udivený pozeral na Arga a nechápal, kde sa tu ocitol.
“Áno, Argo je môj pes”, ozval sa strážnik. "Teda pôvodne to bol pes bratranca mojej ženy, ale už viac ako rok ho máme doma my.”
Psovod sa mu ešte raz prizrel a až potom, keď sa presvedčil, že je to Argo, začalo mu všetko dávať zmysel. Opýtal sa strážnika, čo presne Argo urobil.
Ten mu všetko dopodrobna opísal. Ukázal mu nákladiaky, pri ktorých Argo štekal.
“Pri tom prostrednom najviac.”
Strážnik, vlastne nič nemusel hovoriť. Argo v tom momente už sedel na svojom mieste pred nákladiakmi, uši v pozore a dvakrát štekol. Videl, že ich zaujal…
Psovod vypol baterku a zastrčil si ju za opasok. “Chalani, môžete zavolať operačnému, aby poslal veľký výjazd.”
Policajti sa nechápavo pozreli na seba. “To akože, dojdeš sem, Sima sa zahrá so strážníkovým vlčiakom a môže dôjsť veľký výjazd? Toto mám povedať operačnému?”, nechápavo vrtel policajt hlavou.
“Šaňo,“ oslovil psovod policajta, “po prvé, toto nie je žiaden vlčiak. Je to Argo, nemecký ovčiak so špeciálnym výcvikom, ktorý celých 8 rokov pracoval s nami. Argo je, teda bol služobný pes Fera Grudeckého.”
“Veď presne tak, Fero je bratranec mojej ženy. Teraz chudák už bez nôh na vozíku. Tak máme Arga my, teraz ja, tu na nočnej”, ozval sa strážnik, aby vysvetlil prítomnosť Arga.
“Po druhé,” nenechal sa psovod vyviesť z konceptu, “Argo bol, a vlastne ako vidím, stále je perfektný vyhľadávač a stopár.”
Na chvíľku sa zamyslel, ale hneď pokračoval, “kľudne volaj operačnému, nech pošle veľký výjazd. V kontajneri je mŕtvola.”
“Mŕtvola?!”, opýtal sa nechápavo policajt.
“Áno, Argo je jednička vo vyhľadávaní mŕtvol. A aby bolo jasné, žiadne zvieratá, iba ľudia. Vyhľadáva mŕtvoly ľudí.”
Bolo 21:15.
Potom to už išlo rýchlo. Policajt zavolal operačnému, kde ho informoval o tom, že strážnik mal v robote so sebou psa na vyhľadávanie mŕtvol a ten jednu aj našiel. Samozrejme každý z nočnej smeny natŕčal uši pri vysielačke, že čo z toho bude… Keď policajt povedal, že ide o psa Fera Grudeckého, ktorého má v opatere teraz jeho príbuzný strážnik, všetko bolo jasné. Operačný si ešte pamätal Fera z čias keď ešte normálne fungoval. Neraz ich vytiahol z problémov, keď s Argom našli mŕtvolu na mieste, kde iné spôsoby pátrania dávno zlyhali.
Hneď ohlásil službukonajúceho vyšetrovateľa, pre istotu aj vraždárov, aj keď bol veľký predpoklad, že mŕtvym bude skôr bezdomovec, ktorý buď spal v kontajneri a smetiari ho jednoducho vysypali do auta a pritom zomrel alebo bezdomovec, ktorý zomrel priamo v kontajneri. Síce sa to stávalo skôr v treskúcej zime, ale jeden nikdy nevie.
O hodinu bolo jasne, že vyslať vraždárov bolo dobré rozhodnutie. Predpoklad teórie o mŕtvom bezdomovcovi sa naopak nepotvrdil. Obhliadajúci lekár aj vďaka strelnej rane v hrudi, predbežne nevylúčil smrť cudzím zavinením. Z dokladov, ktoré u neho našli bolo jasné, že o bezdomovca nejde ani náhodou.
Jeho totožnosť vyšetrovateľ zavolal operačnému, ktorý posunul služobným postupom na operačné ministerstva a tí informovali policajného prezidenta, ministra vnútra a 3-4 ďalších funkcionárov ministerstva aj policajného prezídia.
Hodinky ukazovali 22:50.
Za ďalšie dve hodiny z toho bol vážny prípad pre vyšetrovateľa.
Ivan Š. bola natoľko známa postava, že to vyžadovalo naozaj dôkladnú prácu všetkých vyšetrovacích zložiek!
Bola streda, 01:50
VI.
Šaňo ráno žiaden dezodorant od kolegov nedostal. Po službe si celá nočná smena dala dole pri bufete u Dóry kávu, nealko a tí, čo nešli domov autom aj poldeci. Alkoholové opiáše hlava-nehlava u Dóry dávno skončili. Zostalo len zopár pamätníkov, ktorí boli aj priamy účastníci. Po každej službe bolo čo preberať. Veci, ktoré dvojčlenné hliadky zažili počas služieb, boli každá na jednu knihu…
Teraz chcel každý počuť podrobnosti ako to celé v noci prebiehalo. Viacerí poznali osobne Fera aj jeho psa Arga ešte z čias, keď Fero slúžil. Nikto z nich síce presne nevedel, čo sa s ním za posledné roky udialo, ale spomínali na neho v dobrom.
A tak bol dnes Šaňo stredobodom pozornosti svojich kolegov. Nabudúce to bude ďalšia hliadka…
