Miesta, osoby ako aj udalosti sú vymyslené. Ak vám to niečo pripomína, je to len náhoda. Moje odporúčanie je, prečítať si to ešte raz a pozorne, pretože tento príbeh sa takto vôbec neodohral! Ale hocikedy sa tak stať mohlo…
Kapitola 2
I. Cieľ číslo 1
Na druhý deň bol v práci nesústredený. Myseľ mu stále odbiehala k ďalším krokom, ktoré ho v nasledujúcich dňoch čakajú. Našťastie, dnes bol v kancelárii sám. Jeho kolega bol už tri dni chorý. Skolil ho nejaký vírus.
Ten prvý krok už urobil. Má zbraň!
Hneď ako sa po návrate z baru zamkol vo svojom byte, skontroloval zbraň.
Jeho požiadavka znela na pištoľ CZ 75 B s nábojmi kalibru .40 S&W v zásobníku.
Zmestilo sa ich tam presne 10. Pre splnenie jeho úloh až moc…
Poobede zbehol do kvetinárstva a zašiel na Martinský cintorín. Miesto, by našiel aj poslepiačky. Položil kvety na hrob a ticho sa pomodlil.
Utrel si slzu z líca a vybral sa na prvú adresu. Za posledné 3 mesiace sa to stalo pre neho rutinou…
Čakal ho cieľ číslo 1!
O 16:30 už smeroval cieľ číslo 1 domov na Dlhé diely. V tomto čase je premávka dosť hustá, takže z roboty z centra mesta mu to potrvá asi hodinku.
Pred domom v tichej časti sídliska má parkovisko, kde obvykle necháva auto. Jeho manželka prichádza skôr a parkuje v garáži. Aj ráno je to praktickejšie, lebo odchádza z domu ako prvý.
Jaro zaparkoval o ulicu nižšie. Pešo sa prešiel poblíž domu. Nechcel budiť podozrenie, plus rátal aj s možnosťou kamier na domoch, ktoré kašľali na nejaké GDPR a snímali ulicu akoby nič.
Mal sa sebe šedú mikinu s kapucňou a tmavú vestu. Pištoľ mal zastrčenú v púzdre za pásom. Bol to pre neho nezvyk, chodiť takto oťažkaný, ale na 3 úlohy, ktoré si stanovil to vydrží.
Precvičil si prsty a zápästia, aby ich nemal skrehnuté. Nebola síce zima, ale stres robil svoje.
Skontroloval si čas na smart hodinkách.
“Ešte asi 10 minút.”
Prešiel sa na koniec ulice. Mal odskúšané, že odtiaľ zrýchleným krokom dorazí na úroveň domu, kde jeho cieľ býval, za 17 sekúnd.
Auto od zákruty až po parkovisko pred domom dorazí za 10-12 sekúnd. Vypne motor, vezme si mobil z magnetického držiaka, nejaké veci zo sedadla spolujazdca, vytiahne kľuč zo zapaľovania a vystúpi z auta. Spolu to je tak asi 20-23 sekúnd.
K tomu ho už Jaro nechce pustiť. Vystupovať dnes z toho auta bude len s cudzou pomocou. A rovno do čierneho vreca…
II. Ctihodný Róbert T.
Cestou domov analyzoval dnešný deň…
Dnes to bol zabiják!
Od rána sa nezastavil. Tri pojednávania, pracovný obed s asistentom Vila Tkáča, s Jožom Mikóczim zo strany Vpred, porada so svojimi asistentmi, pokyny k vypracovaniu rozhodnutí k dvom dnešným pojednávaniam. Medzitým 5-6 telefonátov.
Úplný blázinec…
Najviac sa potreboval sústrediť na stretnutie s Jožom. Už onedlho plánoval zavesiť talár na klinec a naplno sa pustiť do práce pre Vila Tkáča. Mali toho už viac za sebou. Vilo mu prisľúbil popredné miesto na kandidátke. Flek v niektorom z výborov a prípadne aj ministerský post.
Samozrejme nič nebolo zadarmo. To, že sú na rovnakej vlnovej dĺžke, zistili už dávno. Asi pred 8-10 rokmi sa stretli na poľovačke u Miša Slivku. Ten to poňal naozaj veľkopánsky a pripravil im predĺžený víkend, že na to spomínali naozaj dlho.
Strávili spolu zopár hodín v družnej debate a zistili, že sú naozaj rovnakého razenia.
Odvtedy sa osobne stretli len zopár krát, viac menej len na súkromných stretnutiach svojich spoločných známych. Obaja vnímali tlak médií a nepotrebovali kompromitovať jeden druhého. Išlo hlavne o povesť Róberta T., aby sa nevyoutoval ako nezávislý, nestranný sudca krajského súdu.
Hneď na začiatku ich vzťahu sa zhodli na tom, že jeho možný politický výtlak ako bývalého sudcu môže byť pre oboch prospešný.
Okrem osobných stretnutí si vždy vedeli nájsť spôsob ako byť v kontakte aj cez sprostredkovateľov. Jedným z nich bol napríklad aj Jožo Mikóczi.
Zaradiť sa do skupiny “našich ľudí” so všetkým, čo k tomu patrí, bolo pre neho naozaj lákavé. Svoj príspevok do elitného klubu už zopárkrát odovzdal. Samozrejme sa nebavíme o finančnom príspevku. Tie v tomto prípade nehrali žiadnu rolu. Zo svojej pozície vedel pomôcť ako sa dalo. A keď mal možnosť vybrať si stranu, nezaváhal zatiaľ ani raz…
Dnešné stretnutie s Jožom ho utvrdilo v tom, aby sa v blízkej budúcnosti vydal cestou politika. Neistá udržateľnosť terajšej menšinovej koalície tomu jasne napovedala.
Vyjasnili si ďalšie kroky, ktoré je potrebné z jeho strany urobiť a pri dezerte sa dohodli, že sa budúci víkend stretnú spolu s Vilom v Alpách, aby to celé dotiahli do úspešného finále. Aj keď v tomto prípade išlo skôr o jeho úspešný úvod do vysokej politiky.
Ešte tento semafór, posledná križovatka pred Šaštínskou a je doma…
III. Aktovka na svojom mieste
Jaro spozoroval svetlá SLK-čka hneď ako zabočilo do ulice. Auto by spoznal aj bez toho, aby skontroloval ŠPZ-ku. Vínovočervená farba bola neprehliadnuteľná.
Urobil krok, potom druhý.
Vypočítal si to tak, aby jeho pohyb nebudil v náhodnom okoloidúcom žiadne podozrenie.
Na hlave mal šiltovku NYC a golier mikiny mal vyhrnutý.
Maskovanie považoval za dostatočné aj napriek riziku potencionálne snímajúcich kamier na domoch naokolo. Nepredpokladal, že tu bude nejaký náhodný okoloidúci. Predsa len išlo o ulicu, kde sa pohybujú prevažne domáci.
Auto zacúvalo pred bránku domu vedúcu do garáže.
Presne v tejto polohe potreboval mať auto zaparkované. Vodič sa po zaparkovaní otočil do prava na stranu spolujazdca, kde mal položenú aktovku. Takto bol k Jarovi otočený chrbtom a on posledné kroky k autu prešiel nespozorovaný.
Bol to zvyk, ktorý Jarovi pri sledovaní Róberta T. neunikol. Aktovka na sedadlo spolujazdca a nie dozadu za vodičove sedadlo.
Presne s týmto pohybom počítal a stačilo mu to, aby sa vedel pri dverách vodiča postaviť do weaverovho streleckého postoja a namieriť.
Pravdepodobne, by Jack Weaver, ako zástupca šerifa a “vymáhač práva” okresu Los Angeles, neschvaľoval jeho konanie, ale teraz mal každý pohyb pod kontrolou jedine on.
Ruky sa mu potili ako nikdy, ale všetky úkony robil ako stroj.
Zamieril, počkal, kým sa vodič otočí smerom k svojim dverám a stlačí kľučku na otvorenie dverí.
V tom momente sa im na zlomok sekundy stretol zrak.
V očiach vodiča zbadal zmes prekvapenia z jeho prítomnosti a úľak z namierenej zbrane.
Jaro si všimol ešte niečo, v čo trošku aj dúfal.
Róbert T. sa ho snažil niekde zaradiť. Zazdalo sa mu to, ale asi ho spoznal.
V tom momente mu to už bolo nanič…
Po dvoch rýchlych výstreloch sa Jaro takou istou chôdzou ako prišiel aj odišiel.
O ulici nižšie nasadol do svojho auta, naštartoval a vyrazil do centra mesta. Po necelej minúte od streľby už nemal na hlave žiadnu šiltovku, golier si zhrnul a stratil sa v pulzujúcej doprave…
