Miesta, osoby ako aj udalosti sú vymyslené. Ak vám to niečo pripomína, je to len náhoda. Moje odporúčanie je, prečítať si to ešte raz a pozorne, pretože tento príbeh sa takto vôbec neodohral! Ale hocikedy sa tak stať mohlo…
Kapitola 21
I.
Mirka
Mirka posledné dni prežívala veľmi ťažko. Najprv to bol strach, čo sa mu mohlo stať. Potom obrovský zmätok v hlave, čo má alebo nemá urobiť. Toto všetko sa stalo v čase, keď si myslela, že sa im obom radikálne zmení život a obaja budú vnímať výnimočnosť tejto situácie ako jedinečnú šancu zapustiť korene, poľaviť v hektickom pracovnom nasadení a konečne si užívať život.
Dnes je tomu týždeň, čo zmizol. Zdalo sa jej, akoby to bolo včera, čo jej lekár oznámil, že je tehotná. Do stredy do rána, kým nezverejnili informáciu, že našli jeho telo, dúfala, že sa to nejako vysvetlí.
V utorok doobeda jej zavolal niekto z polície, či by sa nemohla zastaviť na oddelení v centre mesta. Keď sa stretla s policajtom v civile, mal na ňu zopár otázok, ktoré jej prišli veľmi čudné, lebo okrem toho, že chcel vedieť ako spolu nažívali a či nemali medzi sebou nejaký spor, svojimi otázkami ju chcel dostať k tomu, aby povedala na akých prípadoch pracoval a kto boli jeho klienti.
Samozrejme toto bolo to posledné, čo by policajtovi povedala, ale popravde ani netušila aké prípady riešil a pre koho konkrétne. Nenosil si prácu domov…
Najviac, čo ju zaskočilo, bola otázka policajta, či si nevšimla vo svojom okolí pohyb neznámych, či podozrivých osôb. Upresnil jej, že by chcel vedieť, či si nevšimla, že ju niekto sleduje. Prípadne, či ju niekto cudzí neoslovil a nenavštívil, pod akoukoľvek zámienkou doma.
Jediný človek, ktorý ju kontaktoval, bol Ivanov asistent, ktorý jej volal, že sa nevie dovolať Ivanovi a potrebuje s ním prebrať postup v nejakom prípade, ktorý mali na starosti.
Povedala to policajtovi a on si len overil, ktorý z asistentov to bol. Všetko si zapisoval.
Kým dorazila domov pustila to z hlavy.
Od piatku bola s myšlienkami úplne mimo, tak sa nad tým ani nezamýšľala, ale ten policajt so svojimi otázkami akoby v nej vzbudil pocit prenasledovania.
Teraz, keď sa našlo Ivanovo telo a bolo evidentné, že ho niekto zabil, znova sa jej vynárali jeho otázky, či si nevšimla niečo nezvyčajné alebo podozrivé vo svojom okolí.
So šalkou šalviového čaju v rukách, sa pozastavila nad niečím zvláštnym.
Čím viac si nad tým lámala hlavu, tým jasnejšie sa jej vybavilo zopár maličkostí, ktorým doteraz neprikladala ani ten najmenší význam.
Pár dní dozadu si všimla, že keď sa vrátila domov od lekára, našla dvere do kúpeľne privreté, napriek tomu, že pri odchode ich naschvál otvorila dokorán.
Dvere boli trošku nakrivo osadené a keď neboli otvorené dokorán, samé sa za chvíľku privreli. Jediná poloha, ktorá zaručovala, že sa dvere nezatvoria bolo nechať ich dokorán otvorené. Mirka to presne tak urobila, ale keď sa vrátila domov, dvere boli privreté.
Všimla si nedotiahnutý záves v spálni. Ona bola úplný pedant na takéto drobnosti, ale pred otázkami policajta, to považovala za svoj nie celkom ideálny psychický stav vzhľadom k situácii, v ktorej sa ocitla.
Teraz, keď jej ten policajt nasadil chrobáka do hlavy, prechádzala po dome a všetko kontrolovala.
V obývačke mali pri televíznom stolíku veľký kvetináč s palmou. Teraz sa jej zdalo, že s kvetináčom niekto hýbal.
Podišla bližšie, lepšie sa prizrela a naozaj.
Odtlačok kvetináča, vlastne časť odtlačku bol jasne viditeľný na koberci, kde vďaka svojej váhe, zanechal jasný obrys.
Týchto pár vecí ju utvrdilo aspoň v dvoch veciach. Bolo nad slnko jasnejšie, že Ivan sa zahrával s nebezpečnými ľuďmi. Bolo však naozaj povážlivé, že v jej neprítomnosti sa niekto nepozvaný dostal do domu, prechádzal sa vo vnútri a prehľadával ich osobné veci.
Rozhodla sa na pár dní odcestovať k rodičom. Vedela, že situáciu pár dňový pobyt u rodičov nevyrieši, ale…
Ani vlastne nevedela pred čím uteká.
Odložila prázdnu šálku a išla si pobaliť kufor.
II.
Jaro
Po strede aj vo štvrtok a dokonca aj v piatok novinári naďalej zotrvali v stave, ktorý naozaj evokoval domnienku, že sa zbláznili!
Ak by chcel prostoreký “akožepolitik”, parafrázovať samého seba, mohol by povedať, že “online priestor bol takmer plný a bol obsadený novinármi…”
Jedna bombastická správa striedala druhú.
Od rána zasadal výbor pre obranu a bezpečnosť. Predvolali si šéfa SIS, ministra vnútra aj generálneho prokurátora.
Celý parlament žil zverejnenými nahrávkami.
Jaro všetko sledoval. Nájdenie tela Ivana Š, zadržanie vlamačov do jeho kancelárie a následne zverejnené nahrávky v tak krátkom časovom intervale vzbudzovali oprávnený dojem, že skutky priamo súvisia a jemu poskytli dokonalé krytie, v ktoré ani nedúfal.
Takto bol úplne mimo policajného hľadáčika.
Aspoň si to myslel…
Rozhodol sa, že je čas dotiahnuť veci do konca!
Cieľ číslo 3!
Dôvod pre ktorý sa dostal až sem!
Priamo on bol zodpovedný za to všetko, čo sa jeho rodine stalo! Priamo on ho dohnal do situácie, že musel dvakrát vraždiť!
Namiesto toho, aby sa venoval svojej rodine, manželke a synovi, sledoval, plánoval a zabíjal!
Už niet cesty späť!
Cieľ mal odsledovaný. Poznal jeho bežný denný program. Vedel kedy a kam chodí cvičiť. Vedel, do ktorého bordelu chodí. Poznal jeho zvyky, reštaurácie a bary, kde zvykol tráviť víkendy.
Vedel na akých autách jazdí. Boli tri, z toho jeden čierny golf s fóliami dookola, jedna strieborná Q7 a modrý Passat.
Zhodnotil, že je čas Tysonovi vrátiť požičané.
Mal v pláne vystihnúť vhodný okamih a dokončiť svoj plán.
Vedel, že ONA, by s tým nesúhlasila! Vedel, že ak by teraz prejavila svoj názor nahlas, poslúchol by.
Ale ona tu nebola. Zostal tu bez nej. Odišla bez rozlúčky, bez jediného slova, bez akejkoľvek rady ako má ďalej žiť…
Bolo mu z toho smutno.
Čím viac informácií čítal o obidvoch svojich doterajších cieľoch, o to menej sa nad nimi zamýšľal. Nie, že by mal výčitky svedomia. To vôbec!
Každá jedna nová informácia mu dávala za pravdu, že urobil správnu vec aj v mene neznámeho množstva ľudí, ktorým obaja uškodili, respektíve neučinili spravodlivosti zadosť tak, ako im to ich status prikazoval, naopak ešte im prehlbovali bolesť…
Stáł pri okne a sledoval piatkový západ slnka.
“Pomsta je moja!”, zaťal päsť a napriek tomu, že sa pozeral na zapadajúce slnko, pred očami sa mu odohrával celkom iným obraz….
“Už len pár dní a hotovo!”.
