Miesta, osoby ako aj udalosti sú vymyslené. Ak vám to niečo pripomína, je to len náhoda. Moje odporúčanie je, prečítať si to ešte raz a pozorne, pretože tento príbeh sa takto vôbec neodohral! Ale hocikedy sa tak stať mohlo…
Ručkay
I.
Napriek tomu, že bol pravák, padajúce okuliare na poslednú chvíľu zachytil dosť obratne svojou ľavačkou.
V pravej držal knihu a nechcel ju upustiť na zem, aby nemusel znova po piatich minútach pracne hľadať, na ktorej strane akurát bol.
Po ľahkom obede, ak sa vôbec väzenské jedlo, ktoré mu liezlo krkom už zopár mesiacov, dalo takto titulovať, zadriemal zas na zlomok sekundy.
Zohol pravý horný roh na strane, ktorú akurát čítal, knihu zavrel a odložil na stolík pri posteli.
V cele bol sám. Posteľ zo železnej konštrukcie priskrutkovanú k podlahe, mal ukážkovo ustlanú. Bol pedant celý doterajší život. Mal rád poriadok. Vďaka tomu dokázal vybudovať a rozvíjať svoj biznis.
Najviac pyšný bol na časť svojho podnikania, s ktorým sa verejne nemohol a ani nechcel chváliť. Išlo v drvivej väčšine o protizákonnú a nelegálnu činnosť, kde sa mu tvoril najväčší zisk. Peniaze sa snažil nenechávať ležať úhorom. “Peniaze majú zarábať ďalšie peniaze”, hovorieval často.
Samozrejme ho netešil len finančný zisk. Radosť mu spôsobovali aj informácie, ktoré dokázal získať rôznymi kanálmi. Niektoré kupoval za riadne balíky peňazí, niektoré si zaobstaral iným spôsobom.
Neštítil sa ničoho. Nahrával a odpočúval svojich konkurentov, potencionálne obete svojich finančných machinácií, ale aj svojich spoločníkov. Využíval slabosti iných, aby získal nad nimi noebmedzenú moc a mentálnu prevahu. V prvom možnom momente svoju prevahu využil vo svoj prospech na 100%.
Vydieral svojich protivníkov, či spoločníkov, vďaka získaným informáciám hneď ako v tom videl výhodu pre seba. Bol manipulátor, ktorý hýbal so svojimi obeťami ako figúrkami na šachovnici.
Využíval sieť svojich volaviek, ktoré vo virtuálnom, ale aj reálnom svete zbierali a dokumentovali kompro materiáli na každého, kto niečo znamenal v politike, samospráve, biznise. “Nepohrdol” ani informáciami o sudcoch, prokurátoroch, či iných vysokopostavených štátnych zamestnancoch.
Jeho kartotéka obsahovala informácie o niekoľkých, možno aj stovkách, známych a v rôznych oblastiach života vplyvných ľuďoch.
Jedným, z výrazne dobrých zdrojov kompromitujúcich materiálov, bol jeho eskort servis pre VIP klientelu. Jeho klientmi boli ľudia zo smotánky, zopár umelcov, ale samozrejme aj podnikatelia z rôznych oblastí života, politici zo všetkých relevantných opozičných, či koaličných strán, politici, ktorí dúfali vo svoj hviezdny návrat, lokálny “bossovia” a ktovie kto ešte. Samozrejme si o všetkých viedol podrobnú databázu.
Mal záznamy o platbách za svoje požiadavky, ktoré potreboval riešiť napríklad cez rôznych sudcov, policajtov, prokurátorov, či politikov. Disponoval rozsiahlym videoarchívom z bujarých osláv, ktoré organizoval na svojich horských chatách, poľovačkách, či iných súkromných akciách pre naozaj vyberanú spoločnosť.
Samozrejme, pre svojich hostí zabezpečil všetko v extra kvalite. Jedlo, pitie, drogy, spoločníčky, či spoločníkov par excellence.
Dokázal zabezpečiť podľa gusta svojich hostí čokoľvek. Mal v rukáve všetko od 12 rokov, cez klasiku až po akúkoľvek nezvyčajnú požiadavku.
Neraz zostal jeho hosť prekvapený, ako im pán domáci dokázal ulahodiť na prvý šup…
Mal svojich ľudí, ktorých úlohou bolo osadiť “oči” a “uši” na zaznamenanie dobrej nálady hostí. Samozrejme výhradne iba do súkromnej filmotéky pána domáceho…
Vedel, že raz príde čas na jeho sprístupnenie širokým masám.
Paradoxne aj jeho prítomnosť, tu v tejto cele, je dôsledkom takého “dokumentovania”…
Cítil, že čas “sprístupnenia” pomaly prichádza!
II.
Raz za 2-3 týždne prišiel za ním jeho právnik, aby prebrali ďalšie kroky v jeho obhajobe a aby mu zreferoval, čo z jeho vecí vonku vyriešil a čo je ešte potrebné “upratať”.
Ivana Š. považoval za veľmi šikovného advokáta a rozumel tomu, prečo si ho jeho klienti chcú k sebe pomaly “pripútať” a ponechať ako svojho dvorného obhajcu.
Hneď po jeho zadržaní, keď za ním Ivan Š. prišiel z poverenia Vila Tkáča, si vyjasnili svoje pozície. Ručkay od neho dostal presné inštrukcie, čoho sa má vyvarovať, na ktoré veci má ihneď zabudnúť a na oplátku, akú podporu mu zaistia jeho ochrancovia.
Ručkay nebol blbý. Urobil síce zopár prešľapov, niektoré naozaj za hranou, ale vedel, že do vlastného hniezda sa nešpiní!
Pri posledných dvoch jeho návštevách preberali teoretické príčiny vraždy sudcu Róberta T. Obaja ho poznali len tak letmo. Ivan Š. obhajoval Zemkových 2 ľudí, na pojednávaniach, kde pojednával ešte ako okresný sudca. Jedného volali Tyson a bol v nejakej riadnej kaši a druhý bol nejaký vlamač, čo ho prezývali podľa jeho priezviska, ak si dobre pamätal Luk, či Šíp alebo tak nejako…
Ručkay s ním nič osobne neriešil, ale samozrejme tušil, že je na “ich strane”.
Obaja vedeli o konflikte medzi ním a Michalom Slivkom. Vedeli, že išlo o veľký biznis, ale na druhej strane vedeli, že človek, ktorý si zmení svoje priezvisko, lebo sa s ním nevie psychicky vyrovnať a celý svoj život “vlastnou hlavou” zarába a zdiera obyčajných ľudí cez svoje podvodnícke, akési HOR&ZON JBM investičné fondy, rozumej tunely, nemá gule na to, aby rozhodol o zavraždení svojho rivala.
Ručkay debatu nebral na ľahkú váhu. Vedel, že jeho ochrancovia potrebujú jeho ubezpečenie, že on v tom prsty nemá. Po advokátovi poslal odkaz, že s vraždou nemá spoločné absolútne nič. S touto nie…
III.
Ručkay mal svojho človeka, ktorý cez Ivana dostával šifrované odkazy. Ivan odkazy neodovzdával priamo jemu. Mal ich len vhodiť do poštovej schránky na adrese v Petržalke. K vonkajšej strane schránky sa dalo dostať priamo z ulice. To, že kto odkaz vyberie, advokát netušil. Bolo to lepšie aj pre neho.
Ručkay nechcel nechať nič na náhodu a v jednom odkaze prikázal Levovi, aby poveril aj niekoho iného dôveryhodného, kto bude odkazy vyberať.
Každý deň poobede medzi 15:00 a 16:00, vošiel niekto do vchodu a skontroloval schránku. Úlohou dotyčného bolo odkaz zo schránky vybrať a osobne odovzdať Levovi. Ten, cez šifrovací kľúč odkaz prečítal a príkaz vykonal.
Na základe odkazov presne vedel, čo je potrebné urobiť, komu čo poslať, od koho akú “láskavosť” žiadať…
Ivan, predtým ako odkaz vhodil do schránky, odkaz odfotil a posunul Vilovi Tkáčovi. Síce dešifrovací kľúč nemali k dispozícii, ale ľudia Kamila Zemka dostali dve dôležité úlohy:
sledovať, kto odkazy vyberá, ale voči nemu nezasahovať,
monitorovať všetky úkony a zmeny, ktoré prebiehajú pri majetkoch a vlastníckych vzťahoch Ručkayových firiem. Aspoň pri tých, ktoré bolo možné identifikovať.
Samozrejme vedeli, že Ručkay disponuje majetkom a rôznymi firmami kdekoľvek po svete a napriek dlhým chápadlám nevedia všetko odsledovať.
Človeka, ktorý vyberal schránku, mali identifikovaného asi až po treťom alebo štvrtom vhodenom odkaze.
Chvíľku im trvalo, kým okrem Leva identifikovali aj ďalších dvoch až troch rôznych ľudí, ktorí odkazy vyberali.
Potom im Lev zmizol a nevedeli ho nájsť.
Zvyšných dopodrobna preverili a na každého z nich nasadili dalších ľudí, ktorí ich mali za úlohu sledovať. Chceli zistiť, kde sa Lev schováva a v príhodnú chvíľu, keď bude situácia s Ručkayom kritická, naňho zatlačiť. Nechceli nechať nič na náhodu, ale nateraz sa im Lev vyšmykol…
