Kapitola 6 - Jaro

Miesta, osoby ako aj udalosti sú vymyslené. Ak vám to niečo pripomína, je to len náhoda. Moje odporúčanie je, prečítať si to ešte raz a pozorne, pretože tento príbeh sa takto vôbec neodohral! Ale hocikedy sa tak stať mohlo…

Kapitola 6

Jaro

I.

Ráno sa zobudil a cítil, že prišiel čas!

V noci keď zaspával, jeho myšlienky zamestnával fakt, že vo svojich 36 rokoch dosiahol skoro všetko, čo si ako násťročný zaumienil.

Mal v pláne získať prácu, ktorá mu prinesie veľa peňazí. Mať krásnu, milujúcu ženu, deti a pekný dom.

Peniaze ponímal v zmysle mať ich toľko, aby si vedel kúpiť všetko, čo potrebuje k životu. 

Nepotreboval mať luxusné auto, ročne 3-4krát absolvovať exkluzívnu dovolenku ani dom ako hrad.

Toto mu zostalo aj v dospelosti. 

Vyštudoval architektúru. V poslednom ročníku sa zoznámil s Jankou, s ktorou si okamžite padli do oka. 

Ona študovala masmediálnu komukikáciu druhý rok a vyzeralo to ako dobrý výber profesie, lebo sa v štúdiu naozaj našla.

Po skončení štúdia sa Jaro zamestnal vo firme, kde sa za pár rokov vypracoval na top architekta, ktorý dokázal nielen sledovať trendy, ale smeroval k tomu, aby bol vzorom pre svojich mladších kolegov z branže.

S Jankou začali spolu bývať v dvojizbovom podnájme a po jej doštudovaní sa presťahovali do 3 izbového, ale teraz už svojho bytu na sídlisku vo štvrtom obvode.

Nad dieťaťom rozmýšľali aj skôr, ale nedarilo sa im. Navštívili zopár vyšetrení, ktoré im potvrdilo, že obaja sú v úplnom poriadku. Lekári im odporúčali byť trpezlivý a len to ďalej skúšať.

Jaro mal 27, snažil sa rozdeliť svoju energiu medzi svoju prácu a trávenie času s Jankou. 

Ona to poňala rovnako. 

Spoločne hľadali ten správny pomer medzi prácou, ktorá oboch napĺňala a medzi spoločnými chvíľami, ktoré aj po niekoľkých spoločne prežitých rokoch, v oboch vyvolávalo tie najkrajšie emócie. 

Prešli ďalšie štyri roky, kým ho Janka prekvapila informáciou, že je v tom!

Pripravila mu jeho obľúbené kapustové fliačky, ktoré mal rád na sladko s práškovým cukrom. Vydržala mu nič nepovedať až do večerných správ, keď sa ho opýtala, či nemá chuť na pohár bieleho. Raz za čas si na večer dopriali jeden dva poháre suchého bieleho vína.

Janka pila víno riedené s minerálkou ako strik. Bol to pre ňu osviežujúci nápoj.

Vtedy večer mu priniesla a podala orosený pohár bieleho. Pred štrngnutím sa mu nejak nezdalo, že v Jankinom pohári je úplne číra tekutina. Keď zbadala v jeho očiach otáznik, akoby nič, povedala, že síce pije za dvoch, ale odteraz len nealko.

V momente mal v očiach slzy a naraz si obaja padli do náručia a silno sa objali. Nepotrebovali veľa slov, aby vyjadrili naplnenie ich spoločnej túžby.

Pri tejto spomienke Jara premohol hlboký bezsenný spánok.

Ráno sa zobudil a cítil, že prišiel čas!


II.

Naraňajkoval sa v bistre pri autobusovej stanici. Dnes mal v pláne splniť druhú časť svojho plánu, ktorý celkovo pozostával z eliminácie 3 cieľov. 

O cieli č.2, alias Ivanovi Š. vedel toho dosť. Poznal jeho každodenný program, tak ako to len bolo možné sledovaním dosiahnuť.

Tento týždeň ešte v tej budove nebol. Zatiaľ nebolo jedného týždňa, aby tam nezašiel aspoň raz.

Na to, aby zistil, či tento týždeň bude výnimka, mal ešte zopár hodín.

Zašiel do nákupného centra a na 1.poschodí v kníhkupectve pobudol necelú hodinku. Nakoniec si kúpil knižku o živote T.G.Masaryka.

V poslednej dobe ho začali priťahovať životopisy slávnych československých dejateľov.   

Prešiel sa po celom obchodnom dome, bezcieľne prechádzal z obchodu do obchodu. Nakoniec na vrchnom podlaží bolo možné, okrem návštevy fastfoodov, posedieť si aj na lavičke pod otvoreným nebom. Bolo tu množstvo zelene, stromy, kríky. Cítil sa akoby sedel niekde na lúke za dedinou. 

Zbežne si prelistoval knihu a v pamäti si poznačil kapitoly, ktoré ho už teraz zaujali.

Knižku si položil vedľa na lavičku a v mobile si na sociálnych sieťach prechádzal aktuálne príspevky svojich známych, ktorí sa snažili všetko, všetkým, ideálne ihneď alebo okamžite dať na známosť, nech to bola sebamenšia sprostosť.

Prelistoval si príspevky lajknutých stránok a zistil, že o nič neprišiel.

Politici a ich pätolízačský obdivovatelia, zapĺňali virtuálny priestor svojimi zaujatými názormi v snahe získať like a rozširovať svoje stádo obdivovateľov a pritakávačov.
Jedni silou-mocou bojujú za predčasné voľby, “veď je to právo ľudu”. Samozrejme prd ich zaujíma právo ľudu, skôr im sťahuje niektoré telesné otvory pred možnou zodpovednosťou za svoje konanie v čase, keď nebolo nad nich. Schovávajú sa za sotva 10% voličských podpisov a tvária sa, že je to vôľa väčšiny, ak nie rovno všetkých voličov.

Druhí to ignorujú a tvária sa, že zázračná podpora ich návrhov zákonov v parlamente, zopár opozičnými poslancami, ktorí proti ním už dva roky broja, je z čista-jasna ich osvietenie a prebudenie vnútorného uvedomenia sa v pomoci ľuďom. Tvrdošijne odmietajú akési tajné dohody medzi nimi.

Jara, politika ako taká nikdy nezaujímala, ale vnímal ju ako niečo, čo mohlo okrajovo ovplyvniť aj jeho život. Na politikov mal svoj názor a vedel, že nech sa do politiky pustí ktokoľvek s tými najušlachtilejšími predsavzatiami, časom ho to zomelie a zmení alebo rýchlo vezme nohy na plecia a ide od toho…

Zabil s tým necelú pol hodinku. Zviezol sa výťahom o 2 poschodia nižšie a dal si ešte jedno lungo. Pri miešaní kávy, napriek tomu, že necukril a vždy ju pil bez mlieka, sa v duchu pripravil na nevyhnutné kroky, ktoré musel dnes urobiť.

Vedľa kaviarne zašiel do kvetinárstva a kúpil kyticu červených ruží.

V garáži nasadol do svojho auta a odviezol sa na Martinský cintorín. Po piatich minutách chôdze zastavil pri hrobe, ku ktorému mal namierené.
Ruže položil k tabuli s menami zosnulých. Prežehnal sa a krátko sa pomodlil. Vždy keď sa domodlil, mu vyhŕkla slza. Ani teraz tomu nebolo inak. Utrel si ju ešte predtým, než sa mu stihla skotúlať po líci.
Obe ruky si zastrčil do vreciek bundy a vydal sa smerom k svojmu zaparkovanému autu.

Hodiny na veži kostola odbili 15 hodín presne.