Miesta, osoby ako aj udalosti sú vymyslené. Ak vám to niečo pripomína, je to len náhoda. Moje odporúčanie je, prečítať si to ešte raz a pozorne, pretože tento príbeh sa takto vôbec neodohral! Ale hocikedy sa tak stať mohlo…
Kapitola 8
6.poschodie
I.
Ak by chcel niekto popísať budovu na Kalinčiakovej ulici, mohol by o nej smelo povedať, že ide o budovu, ktorá pôvodne slúžila ako jedna zo sídiel podniku zahraničného obchodu alebo aj PZO. Išlo konkrétne o OMNIPOL, čo vlastne bol štátny podnik, ktorý ako jediný v celom Československu mohol obchodovať so zbraňami. Pred rokom 1989 bolo takýchto PZO niekoľko. Od CHEMAPOL cez ARTIU a KOVO alebo PETROMEX, TUZEX, či STROJEXPERT.
Začiatkom 90-tých rokov sa budova dostala do súkromných rúk a celé desaťročie bola sídlom asi dvoch desiatok rôznych spoločností. Pred 15 rokmi ju odkúpila cyperská offshorová spoločnosť, ktorá ju kompletne zrenovovala, vrátane rekonštrukcie vonkajšej fasády so zrkadlovou stenou.
Samozrejme rekonštrukciou prešiel aj jej vnútorný priestor, kde došlo k výmene a modernizácii celého interiéru, vrátane obnovy výťahu a vybudovaniu druhého výťahu, čím sa na tú dobu stala atraktívnou nehnuteľnosťou v širšom centre mesta.
Nikdy sa neuvažovalo o jej predaji. Budova je odvtedy v nezmenenej podobe.
To, čo o nej bežný pozorovateľ povedať nevedel, z dôvodu vysokej miery utajenia, bolo vybudovanie ďalšieho, teda šiesteho poschodia, ktoré bolo realizované za prísnych bezpečnostných opatrení.
Zvonku nemal nikto šancu, vďaka zrkadlovej fasáde, zistiť počet poschodí, nakoľko jednotlivé segmenty celej fasády boli navrhnuté tak, aby pokrývali bližšie neidentifikovateľnú plochu jednotlivých podlaží.
Čo sa týka výťahov, bežný užívateľ pri vstupe do kabíny mal možnosť navoliť okrem prízemia, ďalších päť podlaží. Jednoducho v kabíne sa nachádzali tlačítka P až 5. Schodište taktiež končilo na piatom poschodí a ďalej bola len stena…
Možnosť dostať sa na 6. poschodie bola len vďaka výťahu, ktorý bol dodatočne vybudovaný a aj to len priložením špeciálnej karty k ovládaciemu panelu, ktorý vyzeral ako bežný panel s tlačidlami P až 5 + malý nenápadný senzor pod P-čkom.
Držiteľmi takejto špeciálnej karty boli len vyvolený jednotlivci, ktorí sa sem mohli dostať len vďaka svojej pozícii v riadiacich štruktúrach štátu. Patrili do skupiny NAŠI ĽUDIA. A aj to len veľmi úzky okruh.
Nie viac ako 10!
Na prízemí sa nachádzal iba vstupný vestibul s dvomi výťahmi.
V budove bolo na piatich poschodiach skoro 50 kancelárii, z ktorých sa využívali reálne asi len 3 desiatky z nich na 1. až 3. poschodí.
4. a 5. poschodie slúžilo ako archív, kde mali prístup len 3 ľudia.
Práca ľudí v jednotlivých kanceláriách pozostávala z vytvárania ilúzie aktívneho fungovania skoro 100 rôznych firiem, korporácií, nadnárodných združení, ale aj schránkových spoločností medzi sebou ako aj medzi niekoľkými stovkami ďalších firiem spriaznených ľudí.
Prácu koordinovali 3 experti na daňové otázky, experti zároveň aj na medzinárodný obchod z dôrazom na optimalizáciu nákladov a maximalizáciu výnosov a ich legalizáciu v čo najvyššej možnej miere.
Jednoducho legalizácia príjmov, prevažne z trestnej činnosti.
Alebo aj práčka.
Samozrejme “obchodnými” partnermi boli aj rôzne čínske práčky, taktiež juhoamerické “obchodné” spoločnosti.
Pracovná doba, bez výnimky pre každého pracovníka, končila o 15:00. Najneskôr o 15:15 musela byť budova prázdna.
Jeden z dôvodov bol, aby sa pri poobedných stretnutiach o 16:00, nik iný v budove nenachádzal.
II.
O 15:50 sa už väčšina zo skupinky vyvolených nachádzala v zasadačke. Za dlhým, dvanásťmiestnym stolom sedeli piati muži. Pred sebou mali len papiere a perá. Mali zakázané používať notebooky, či tablety. Dokonca aj mobily si odkladali na stole vo vstupnej hale.
Žiadne elektronické zariadenia.
Miestnosť bola špeciálne upravená proti odposluchom.
Kávu, či nealko si mohli zobrať zo stola mimo tejto miestnosti a tam to aj skonzumovať.
Tu pri stole sa len pracovalo.
Dnešná téma, tak ako za posledné týždne neustále, sa mala točiť okolo dvoch bodov:
- denník Petra Ručkaya
- vražda sudcu krajského súdu Róberta K.
Obe veci ich vážne znepokojovali, lebo ako ľudia znalí vecí, predpokladali, že je medzi nimi súvis.
Vďaka tomu, že tieto témy nemali vyriešené, brzdilo im to všetky obchody. A to bola vážna vec.
Jeden z kľúčových ľudí, ktorý mal najväčšou mierou prispieť k vyriešeniu situácie bol Ivan Š. Z pozície advokáta Petra Ručkaya mal prístup k spisu. Ale čo bolo ešte dôležitejšie priamo s ním mohol komunikovať bez dohľadu nezainteresovaných.
Za stolom sedeli najvplyvnejší ľudia bývalého štátneho aparátu.
Boli to ľudia, ktorí priamo rozhodovali o bytí, či nebytí prakticky kohokoľvek.
Mali dosah na všetky daňové kontroly, dokonca sami ich iniciovali, ak sa nehralo podľa ich nôt. Priamo nariaďovali rôzne policajné zásahy, vyšetrovania, trestné, či väzobné stíhania. Taktiež aj súdne rozhodnutia na rôznych stupňoch súdov.
Všetko za účelom buď zlomenia nespratníka alebo ovládnutia jeho spoločnosti.
Prvým bol Marian Karlík, ktorý počas posledných 10 rokov predchádzajúceho vládneho zoskupenia bol na pozícii ministra vnútra. Väzby, ktoré vytvoril naprieč celým rezortom viac-menej kontroloval aj teraz. Vyskytli sa síce nejaké trhlinky, ktoré boli dôsledkom “rozviazania rúk polície” zo strany terajšieho vedenia, ale v zmysle hesla “ruka ruku myje”, väzby naozaj pretrvávali a boli funkčné.
Požíval bezhraničnú dôveru Vila Tkáča. Navzájom si za tie dlhé roky spolupráce neraz dokázali rovnaké mentálne nastavenie. Spolu organizovali a dotiahli do konca nespočetné množstvo vecí. Navzájom si kryli chrbty aj v tých najvypätejších situáciach. Koniec koncov, obaja naraz museli odstúpiť dva roky pred koncom svojho vládnutia pre Ručkayove prehmaty.
Vedľa neho sedel šéf tajnej služby Viktor Milko. Jeho pozícia vyzerala zatiaľ neotrasiteľná a terajšia vláda sa silne zasadzovala o jeho zotrvanie na tejto pozícii ako nezaujatéto šéfa dôležitej štátne inštitúcie.
Samozrejme aj niektorí vládni poslanci vedeli, čo znamená “ruka ruku myje”…
Tretí v poradí bol šéf vojenského spravodajstva Milan Krak. Jeho prítomnosť mohla vyzerať nelogická, ale len pre toho, kto nechápal súvislosti v spolupráci vyššie menovaných. VS okrem úloh, ktoré mal dané zákonom, vykonával aj rôzne službičky, ktorými si všetky tri zmienené zložky navzájom vypomáhali. Počnúc infiltráciou do niektorých spoločností, ktoré obchodovali so špeciálnou technikou aj s krajinami, ktoré sa častejšie ako je zdravé, nachádzali na sankčných zoznamoch.
Priamo organizovali obchod so zbraňami ako predajcovia, či sprostredkovatelia s takzvanými “rizikovými” krajinami. Disponovali kontaktmi na partnerské organizácie z Ruska, Činy a niektorých blízkovýchodných krajín.
Skupinka, ktorá sa tu zišla, mala pod palcom naozaj široké portfólio “obchodných aktivít”.
Všetkému velil a to doslova a do písmena, predĺžená ruka predsedu strany VPRED Vila Tkáča, Kamil Zemko.
Odhliadnuc od jeho robustnej postavy a hromového hlasu, išlo o stratéga, ktorý určoval priamy smer, ktorým sa ich skupina mala pustiť ďalej. Každý jeden krok, ktorý chceli urobiť, boli povinný prebrať a nechať odsúhlasiť ním. On bol naozajstný vodca a usmerňovač chodu dejín…
Iba akcie, ktoré schválil priamo on, mali požehnanie a doslova boli rozkazom pre všetky zúčastnené strany.
On o každej akcii a jej úspešnom splnení informoval Vila Tkáča a ten to iba zobral na vedomie. Nechal mu úplne voľnú ruku a každý vedel, že čo povie, schváli, odobrí Kamil Zemko, je akoby zákon.
Skontroloval si čas na hodinkách. Bolo presne 16:02. Zatiaľ sa nestalo, že by meškal.
Čakali ďalších 10 minút. Vedeli, že sa niečo muselo stať.
O 16:25 Kamil Zemko vydal príkaz všetkým prítomným. Ihneď aktivizovať svojich ľudí a zistiť kde je Ivan Š.
Do 5 minút boli rozdané úlohy.
Desať profesionálov začalo konať.
