Vlastenectvo je o pocite, takom príjemnom, kdesi v našom vnútri, ktorý zahorí stále, keď máme pocit výnimočnosti, vyvolaný uznaním od iných ľudí. Taký som zažil na dovolenke v Chorvátsku, keď sme s pánom domácim viedli zoznamovaciu debatu pri poháriku dalmáckeho červeného. Vy ste zo Slovenska, však? Pýtal sa pán domáci, aby reč nestála. Všade o vás píšu, všade vás chvália a dávajú za príklad iným krajinám. Povedal domáci v čase, keď u nás svoju vládu skončil doma nepopulárny Dzurinda a na jeho miesto nastúpil masami milovaný populista. Bol to dobrý pocit, tam, kdesi vnútri, ktorý hrial vedomím, že aj ja som jeden z tých, ktorých si vo svete vážia. Áno sme zo Slovenska, odpovedal som. Ale už o nás prestanú písať. Zmenila sa vláda, kontinuitu nepočuť, len samé hlúpe populistické reči. Koniec dobrých časov, dodal som s pocitom, ktorý už nehrial. (Druhú Dzurindovú vládu dodnes vnímam ako dobrého reprezentanta našej krajiny.)
Podobný pocit zažívame, keď na stožiar vztyčujú našu vlajku. No nie na nejakej dedinskej škole (takú degradáciu si nezaslúži), ale na svetovom podujatí. Stovky reprezentantov iných krajín, a ten náš stojí najvyššie. Opäť ten hrejivý pocit participácie k niečomu výnimočnému, pred čím sa s úctou skláňa svet. Vtedy máte chuť osobne zažiť úspech, ktorý sa žiaľ nedostavuje okamžite. Ten príjemný pocit z úspechu iných je výzvou aj pre nás. Pozitívne vzory sú veľkým prínosom posúvajúce veci dopredu.
Keď ma môj spolužiak zo základnej školy „ohúril" európskym štandardom systémov riadenia kvality EFQM, povedal som si - aj ja. Po dvoch rokoch sme si išli na Bratislavský hrad pre ocenenie. Hrali aj hymnu. Veď bol dôvod, boli sme medzi najlepšími na Slovensku. Opäť dobrý pocit.
Byť medzi tými, ktorých si iní vážia, by som chcel dopriať všetkým občanom Slovenska. Aj ja by som bol hrdý na absolventa školy s diplomom zo slovenskej univerzity, ktorá patrí medzi špičku vo svete. A hrdý by bol aj on, lebo by riešil problém piatich pracovných ponúk zo zahraničia a desiatok doma. Bol by som hrdý na zamestnanca, ktorý vyrába špičkové zariadenie a zákazníci z celého sveta o iné ani veľmi nemajú záujem. Bol by som hrdý na to, keby som kamsi vo svete prišiel na návštevu a domáci by sa pochválil - Vy ste zo Slovenska? To poznám, mám doma od vás to, aj to. Špičková kvalita, bezchybný chod! To by som bol hrdý.
Nepochybujem o tom, že aj u nás sú šikovní ľudia, ktorí túto krajinu preslávili a o ktorých už vo svete vedia. Značky ESET, či Sygic hrajú špičku vo svete. Toto sú praví vlastenci, ktorí držia naše „vlajky" vo svete skutočne vysoko. Nikto z nich nehrá ráno hymnu, nikto z nich nevztyčuje ráno zástavu na stožiar a neručí Slovenskóóó. A predsa urobili pre našu krajinu tak neskutočne veľa. Robia si svoju prácu poctivo, na vysokej úrovni a plnia si svoj sen - výzvu byť najlepší. To je cesta k lepšej budúcnosti, k hrdosti na krajinu, ktorú si vo svete vážia.
Preto mi je zo Slotu, Malíkovej, Rafaja a im podobným občas na zvracanie, no väčšinou sú mi iba na smiech. Takí zakomplexovaní chudáci.
