Posadnutosť snahou vnímať ako pozitívne všetko vždy a všade. Aj tak by sa dala definovať toxická pozitivita. S demagogickým heslom “good vibes only” zaviala toxická pozitivita do všetkých sociálnych sietí, médií a do duší čoraz väčšieho množstva ľudí.
To že ľudia s pozitívnym myslením žijú dlhšie, majú pevnejšie zdravie a lepšie zvládajú záťaž bolo samozrejme dokázané viacerými štúdiami.
Avšak nie je pozitívne myslenie, ako pozitívne myslenie.
Pozitívne potláčanie prežívania
Čo si napríklad myslíš o nasledujúcich mega-pozitívnych výrokoch?
“Všetko, čo prežívam má byť príjemné.”
“Môžem odfiltrovať negatívne veci a prijímať len tie dobré.”
“Všetko, čo sa v mojom živote deje, je pozitívne.”
Sú podľa teba reálne? Aj keď môžu na prvý pohľad znieť ideálne, vo vesmíre, v ľudskom tele a aj vo vnútornom svete človeka existuje určitá rovnováha. Hore uvedené výroky skôr naznačujú vytesňovanie reality a potláčanie ľudského prežívania. A to nie je zdravé. A rozhodne nie pozitívne.
Existuje však aj prirodzenejšia cesta k pozitívnejšiemu mindsetu, ktorá je viac zakorenená v realite, a nevedie k ilúzii a autosugescii.
Táto cesta sa volá vďačnosť.
Dnes už vďaka výskumom vieme, že vďačnosť je možné rozvíjať, a že vďaka nej môžeme vnímať svet, ľudí, a aj seba viac pozitívne, no zároveň reálne. Vďačnosť nepopiera každodenné ľudské útrapy, ani bolesť či veci, kvôli ktorým sa cítime zle. Vďačnosť nás nenúti to všetko zablokovať, a myknutím čarovného prútika zmeniť na pozitívne.
Perspektíva vďačnosti
Vďačnosť je súčasťou techník bdelej pozornosti (mindfulness), ako spôsob uvedomovania si reality a vnímania života v celistvom a vzácnom obraze. V praxi to napríklad znamená, že si uvedomujem a akceptujem svoj hnev a frustráciu, keď som sa pohádal v práci s kolegom. Takáto situácia a na ňu nadväzujúce emócie sú prirodzené pre ľudskú existenciu. Pri rozvíjaní vďačnosti si ZÁROVEŇ uvedomujem, že môj život je väčší ako táto situácia. Že sú dni, ktoré sú úžasné, veci mi vychádzajú a od ľudí vnímam prijatie, porozumenie a lásku. Že hádka s kolegom vo mne síce vyvoláva negatívny stav, ale rozpoznávam, že je to len malý kúsok z celkovej mozaiky života. A že aj takáto nie pozitívna, nepríjemná skúsenosť, mi môže pomôcť rásť a spoznávať sa. A teda že môžeme cítiť vďačnosť aj za ňu.
Hakuna matata?
Vďačnosť na rozdiel od toxickej pozitivity vychádza z hlbokého uvedomenia, čo všetko dobré človek prežíva a neoperuje s povrchnými frázami ako “don´t worry, be happy“. Keď sa opriem o rozhorúčený sporák rukou, popálim sa. Keby som bol toxicky pozitívny, povedal by som si “aspoň, že tu dobre rozvoniava moja pečená ruka”. Naopak s vďačnosťou si uvedomujem bolesť, a každou chvíľou si uvedomujem, že to bolí menej a menej. Na koniec som vďačný za lekciu, že mám do svojho života vniesť viac pozornosti, a uvedomovať si, kde tie svoje ruky dávam. A po zbytok svojho života môžem byť vďačný, že už takúto bolesť nemusím prežívať.
Niekedy sú rozdiely medzi toxickou pozitivitou a vďačnosťou sotva badateľné. A náhodný pozorovateľ to nemusí rozlíšiť. Aj preto je dobré pravidelné rozvíjanie bdelej pozornosti, aby človek dokázal spozorovať, kedy sa snaží byť za každú cenu pozitívny, a tak potláča svoje skutočné prežívanie, a kedy je naopak úprimne vďačný.
Vďačný za život, za ľudí, za prírodu, za tento moment.
