Ľudská identita je naozaj veľmi krehký fenomén a na to aby sa roztrieštila na milión kúskov jej naozaj stačí veľmi málo. Stačí pocítiť, že sa človek mýlil, že jeho presvedčenie bolo chybné, že jeho názory sa nezakladali na pravde a jemu sa môže zrútiť svet. Nanešťastie je na ňom tak závislý, že si veľmi dobre pamätá ako ho zlepiť späť, ale už s naučenými manévrami, aby sa to zasa nestalo.
Zložiek tejto falošnej identity je nespočetne, pretože sa k nej prilepujú každý deň postoje k novým veciam a záležitostiam. Ostatný krát mohla človeka prekvapiť kauza „Francúzska vlajka“ prebiehajúca na facebooku. Takmer celá spoločnosť sa rozdelila na tých čo si zmenili „profilovku“ do francúzskych farieb, či napísali do statusu, že sa modlia sa paríž - „prayforparis“ a na ľudí, ktorým to prišlo absurdné, nevhodné, zbytočné alebo pokrytecké.
Nevie už človek naozaj niektoré veci iba prijať ako sú? Musí sa každá, dokonca aj tragická udalosť stať črtou našej identity, ktorú musíme chrániť? S heslom „Zaujmi názor a bojuj zaňho“. A jeho zmena? Slabosť.
Možno človek nemusí mať názor na všetko. Možno nemusí zaujať postoj v každej príležitosti a hlavne - nemusí zaň bojovať a presviedčať o ňom ostatných ľudí.
My ľudia často namiesto toho aby sme tvorili situácie a menili okolnosti a tak aj svet, sa stávame radšej nečinnými komentátormi mysliac si slepo, že keď zaujmeme názor ku všetkému staneme sa silnejšími. No opak je pravdou. Čím si osvojíme viac nasilu vytvorených názorov na veci, ktoré by sa mali jednoducho prijať aké sú – bez domýšľania, tým menej nám ostane priestoru žiť a meniť.
A možno meniť presne tú situáciu, okolo ktorej si namiesto toho budujeme silné a vysoké hradby svojich postojov a presvedčení. Replikované hlášky a argumenty odpočúvané z každej strany tvoria veľmi vratkú mozaiku a často si navzájom protirečia.
Reči a debaty sú v našej spoločnosti často zbytočné.
