Nebývali sme priamo v Humennom, ale v pár kilometrov vzdialenej chate v lese. Bolo to krásne a romantické miesto, až na to, že každý večer, keď sme sa po celom dni vracali zničení domov, čakala nás ešte cestička do kopca. A ešte romantickejšie to bolo, keď nám po druhom dni (po búrke) prestala ísť elektrina. Nesvietilo, nedalo sa zohrievať (elektrický sporák nefungoval), ba ani voda netiekla (nemalo ju do kopca čo vytiahnuť), ale prepli sme na núdzový režim a prežili so sviečkami všetko v najväčšej pohode...
Naším dopravným prostriedkom sa stali bicykle. Boli s nimi síce samé patálie – cestou vo vlaku (nemali sme ich kam uložiť, tak „spali“ rozobraté na horných ležadlách a v uličke), časté defekty (prvý chytil kamarát ešte cestou na hlavnú stanicu v BA) a iné zranenia – bohužiaľ nielen bicyklov (osmičky na kolese), ale aj cyklistov (ako prvý sa vysypal najmladší účastník – rovno na prvej ceste dolu kopcom – bola mierne dosť štrková a ako to okomentoval „ani som nekrútil pedálmi“...nakoniec mu rozrazené líce nezašívali..., najstarší člen výpravy zletel pri poslednej jazde – schytal to mierne do tváre, ale aspoň zachránil foťák, ktorý držal v ruke...), aj tak boli ale tie bicykle asi najlepšie riešenie.
Charakteristika prvých troch dní znela, že budú: športovo-turisticko-lezecko-rekreačne-pracovno-kultúrne, a tak (aby sme naplnili všetky prívlastky) sme si boli zaliezť na neďalekých skalách.
Bolo úplne perfektne, cesty boli nové, lezitelné a husto vedľa seba – jedna radosť :) Na druhý pokus sme sa dostali aj cez kopec okúpať sa na Vinianske jazero, odskočili si pozrieť zrúcaninu Vinianskeho hradu s krásnym výhľadom až na Zemplínsku Šíravu,
neobišli sme „koniec sveta“ (Stakčín – dedinu, v ktorej končia svoju cestu na východ dokonca aj koľajnice),
vybehli na najvýchodnejší bod Slovenska – Kremenec (1208),
poobzerali si drevené kostolíky
a nakoniec sa zúčastnili aj Ľubovej primičnej omši – vlastne hlavnému dôvodu našej návštevy.
Výlet bol skvelý a na záver sme museli skonštatovať (a poďakovať sa mu), že sme vďaka nemu mohli zistiť, že aj táto „Západná Ukrajina“ je čarovný kúsok Slovenska... :)
Chcela by som sa ešte poďakovať Ľubovi (že nás zobral na taký fajn výlet), jeho mamine a bratovi (že sa o nás tak úžasne starali), saleziánom (ktorých dom sa pre nás v Humennom stal hlavnou základňou a ktorí nám pomohli a požičali čo, kde a kedy mohli), Stanovi (ktorý bol naším miestnym sprievodcom :) ... a ešte aj chalanom, že to so mnou prežili a boli na mňa milí. (Vaša Snehulienka :)
