Mirka nám otvorila so Šimonkom v náručí. „Vitajte,“ pozdravila s úsmevom, ktorý jej počas celej návštevy nezmizol z tváre. My sme sa usadili v obývačke oblepenej detskými obrázkami a ona chytila za ruku jednu z dcér: „Poď sa pozrieť, Eliška, kto tu je.“ Bežné slová? Možno. V tomto prípade však vyzneli paradoxne – Eliška je totiž úplne slepá. Popri nej do obývačky vošla neistým krokom aj Anežka. Takisto nevidiaca.
Deti sa hrali a Mirka sa dala do rozprávania. O tom, ako sú staršie deti (osem- a desaťročné) na prázdninách u starých rodičov, aby si oddýchli aj od pomoci v domácnosti s dievčatami. O tom, ako sa šesťročná Eliška stará o mladšiu Anežku, hoci ani ona sama nevidí. I o tom, ako mal Šimonko pred mesiacom vážny úraz s očkom (ako inak, v tejto rodine :) a ako to dobre dopadlo.
„S manželom, vtedy ešte s priateľom, sme chodievali do Nemecka, kde sme sa starali o postihnuté deti. Myslím, že aj tým si nás Boh pripravil na túto úlohu,“ zamyslí sa Mirka a pokračuje: „Ale naše deti sa s nimi nedajú vôbec porovnať. Oproti nim sú Eliška s Anežkou v podstate úplne normálne zdravé deti.“ Hoci – Eliška je citlivá na svetlo a Anežka nevidí vôbec. Ale žena, ktorá videla aj deti s oveľa väčším postihnutím hovorí, že obdivuje ich rodičov. Seba a svoju situáciu berie ako samozrejmosť...
A reakcie okolia? Až teraz stále usmievavá Mirka zvážnie: „Starí rodičia sú na vnúčatá veľmi citliví. Dedko to doteraz nevie pochopiť a berie to ako Boží trest...“ A vy? – natíska sa otázka. „Nerozumeli sme tomu. Keď nám vyšetrenia potvrdili, že Eliška nevidí a nebude sa to zlepšovať, manžel to šiel do Šaštína premodliť. Brala som to tak, že to tam s Bohom vydiskutuje a nejako vyrieši.“
Tak, ako mnohí iní, aj oni mali spočiatku pocit, že musia niečo spraviť – modlili sa, niekto im poradil liečiteľa. „Stále som si myslela, že je to len dočasné, že je to preto, aby mohol ktosi spraviť zázrak,“ opäť s iskričkami v očiach dodáva Mirka. Opisuje, ako sa za uzdravenie modlili a vlastne doposiaľ modlia so staršími deťmi. V modlitbe na nich myslia aj kamaráti zo spoločenstva rodín od saleziánov v Žiline. „Dievčatá sú ich miláčikovia. Toľko detí a priateľov sa za nich modlí, neverím, že by si Boh nevšímal modlitby malých.“
Po krátkom zamyslení dodáva aj svoj pohľad, ktorý dozrel cez skúsenosti posledných šiestich rokov: „Dnes si uvedomujem, že aj prostredníctvom tohto nás Pán Boh uzdravuje, aby sme vedeli prijímať, čo nám dáva. Viem, že keď bude chcieť, tak dievčatá uzdraví. Ale už sa na to nespolieham. Verím, že má s nimi plán... A viem, že Pán Boh to naplánuje lepšie, ako by sme to my chceli.“
Reportáž vznikla na workshope počas MeŠtivalu - mediálneho festivalu pre mladých tvorcov.
