Potetovaný otecko

Už keď sa otvorili dvere autobusu, zarazilo ma to. Zaparkovaný kočík na mieste preň určenom a vyhradenom, na mieste pre mamičku však sedí mladý chlapíček, držiaci v rukách úplne maličké, možno tak 3mesačné bábätko. Tak mamička bude sedieť asi za ním, prebehlo mi ako prvé hlavou. Lenže nie – boli tam sami dvaja. A presne tak mi aj pripadali. Mali oči len jeden pre druhého. Bábätko ešte nezvládalo vnímať širší svet okolo seba a otecko... ten inde nepozrel, len na ten poklad, čo držal v lone...Hmm, možno to nie je veľmi správne, lenže často krát sa stáva, že ľudí zaraďujeme do určitých kategórii podľa prvého pohľadu. A možno preto ma kombinácia tohto otecka s bábätkom prekvapila. Na prvý pohľad by som o ňom totiž určite nepovedala, že je rodinný typ... Ako prezrádza už aj názov, potetovaný bol na oboch ramenách i lýtku. Ťažko povedať, z akých dôvodov som ho ešte zaradila do takejto skupiny ľudí, ale nejako na mňa pôsobil...nerodinne. Skôr taký „čávo“, macher - krčmička, kamaráti....Rýchlo však musím dodať, že skutočne len chvíľočku. Keď som videla, ako sa na to svoje dieťatko s láskou pozeral, ako ho hladkal, utieral mu slinky a pobozkal ho na hlavičku, ktorú mu ešte bolo treba držať - rýchlo ma moje pôvodné myšlienky prešli. Necestovala som s touto dvojicou veľa – možno tak 5 minút. Veľmi hlboko však na mňa zapôsobili – tá láska a pokoj, čo z nich sálali, boli úplne neuveriteľné. Dodali mi energiu a povzbudenie na celý deň – že predsa len náš svet nie je až taký škaredý... J:)