Zhodli sme sa vtedy na tom, že je nesmierne dôležité, aby dospievajúce dievča prijalo to, že je baba a raz z nej bude žena. Pretože... myslím, že viaceré s tým majú problém. Nepáči sa im, čo všetko chalani môžu, kým baba si musí dávať pozor. Nemôže to a musí zasa ono, veľa si odtrpí.... Oni to majú celé jednoduchšie.
Ale... myslím si, že byť dievčaťom má síce svoje slabšie stránky (ako všetko na svete :), prináša však veľa vecí, z ktorých sa dá tešiť, radovať a ktoré zasa nám občas chalani závidia. A keďže sme sa raz ako dievčatá narodili, asi bude lepšie to prijať a tešiť sa z toho pekného, čo nám to prináša, ako trápiť sa s tým, čo nezmeníme. A toho pekného nie je málo :)
Okrem iného, ak dospievajúce dievča neprijme samú seba a svoje ženstvo, len ťažko potom bude vedieť prijímať druhých... a bude to mať so sebou čím ďalej tým ťažšie...
Myslím si, že najdôležitejšie osoby, ktoré môžu dievčatám pomôcť prijať sa, sú (najmä v mladšom veku) rodičia a neskôr chalani, s ktorými sa stretávajú. To, ako sa k nim správajú, či si ich vážia... podľa mňa dosť zaváži.
Spomínam si na jeden článok. Písala ho Slovenka, ktorá mala možnosť žiť pár mesiacov v spolužiakovej rodine v Mexiku. Boli prázdniny a mali veľa voľného času, tak ho trávili prechádzaním sa po meste, spoznávaním pamiatok. Veľmi silno ju zasiahlo správanie sa miestnych mužov voči nej, ako žene.
Pre muža to bola hanba, ak kráčal so ženou a ona si niesla tašku sama... Prednosť vo dverách dostala úplne automaticky. Dokonca bolo bežné, keď jej pri vystupovaní z autobusu neznámi okolostojaci muži podali ruku a pomohli vystúpiť. Boli to gestá, ktoré sa u nás bežne nepoužívajú, a tak ich spočiatku odmietala. Vedela, že si poradí aj sama. Až keď ju domáci upozornili, že odmietnutím vlastne pohŕda ich pomocou a oni sa môžu uraziť, prijala ju.
Tieto gestá, s ktorými sa stretávala jej pomohli lepšie pochopiť, znovu a hlbšie si uvedomiť svoju ženskosť. Nevnímala to, že by jej chceli pomôcť, aby sa nad ňu vyvyšovali, aby bola od ich pomoci „závislá“. Robili to preto, lebo je žena a tej patrí špeciálna úcta.
Myslím si, že ak žena, dievča, každá obyčajná baba pociťuje takúto úctu (či už jej to poviete na rovinu alebo medzi riadkami, svojím správaním...), to, že si ju druhí -špeciálne chalani- vážia, lebo je nežnejšie stvorenie, je... veľmi pekné. A pomáha to lepšie prijať samu seba. Keď sa na to pozerá tým správnym pohľadom...
Možno aj vy sa denne alebo aspoň občas stretávate s podobnými gestami. Dá sa na ne reagovať rôzne. Od "ale prosím ťa, čo sme v minulom storočí?"... až po ich prehliadanie. To vtedy, keď sú pre vás úplne samozrejmé, beriete ich ako bežnú vec a nezamýšľate sa nad nimi. Ale... skúste to raz!
Odkedy som sa rozhodla napísať tento článok (a už je tomu vyše týždňa), mi vždy, keď ma niekto prvú pustí do dverí napadne táto časť a musím sa usmiať. Verte, je to maličkosť, ale dokáže potešiť na celý deň :)
Chcela by som sa preto aj ja takto poďakovať všetkým tým skvelým chalanom, kamarátom, ktorých mám. Za to, že aj vďaka nim som hrdá na to, že som baba. Že sa na nich môžem spoľahnúť a viem, že keď potrebujem pomôcť, neokašlú ma. Za všetky tie momenty a chvíle, keď ma pustili prvú do dverí, sadnúť si a na lepšie miesto, keď mi otvorili dvere, či odsunuli stoličku..., keď ma odprevádzali domov... (a nie raz :), keď ma vypočuli a vniesli na vec aj svoj (iný) pohľad... Za tie chvíle, ktoré môžem tráviť v ich prítomnosti a ktoré sú obohacujúce.
Chalani, ďakujem! :)
Ešte k tým rodičom...
Keď som sa v Očarujúcej (kniha o tajomstvách ženskej duše) dostala ku kapitole Zranenia, uvedomila som si, akú mám skvelú rodinu. Rodičov, vďaka ktorým môžem rásť a moja ženskosť sa môže rozvíjať...
Ocka, pre ktorého som stále jeho ..., ktorý mi povie, že som pekná, ktorý ma ocení, keď sa mi niečo podarí, podrží a pochváli ma, ktorý mi povie, že ma má rád.
Maminu, z ktorej si ako zo ženy a matky môžem brať príklad (čo viac menej aj vedome či nevedome robím :) a... ktorá je celá úžasná...
No dobre, nie celá. Má chyby. Aj ocko. Jasné, že nie sú dokonalí, veď sú ľudia. Niekedy ma vedia pekne vytočiť, naštvať... a tak. Ale veď to patrí k veci. Bez toho by život nebol farebný...
Len... že ďakujem :)
