Čarovné okuliare

Mám len „dvamínusky“, ale... vlastne momentálne nemám ani tie. Pred pár dňami som ich totiž úspešne (J) rozbila. A tak už tri dni chodím ako stratená. Cítim sa, akoby som nepatrila do tohto sveta - lepšie povedané - akoby som žila v nejakom vlastnom. Svete, ktorý je síce vsadený do toho „vášho“, ale predsa oddelený akousi bariérou. Malou a nenápadnou, nazývanou okuliare. Keď si ich totiž dáte dole, to, čo je okolo vás sa trošku zmení - vzdiali. Predmety strácajú ostrosť, farby jasnosť, dokonca aj schopnosť rozumieť druhým sa oslabuje. Zvláštne, nie?Kedysi som túto schopnosť okuliarov využívala, keď som sa potrebovala stíšiť, porozmýšľať nad vecami. Zložila som si z nosa zázračný kúsok kovu s dvoma sklami a ponorila sa do iného sveta. Do môjho. Ten naokolo, som prestala vnímať (alebo sa vnímanie aspoň značne oslabilo). Ak som bola navyše v tichu kostola ... hmm ... viete si to predstaviť? Skvelý zážitok J. A teraz si takto žijem už tri dni. Vo vlastnom svete. Ktorý sa síce trošku dotýka aj toho vášho, ale predsa je oddelený...jemnou hmlou(?). Takou zvláštnou - vnímam vás okolo seba, ale nie celkom, len tak napoly. Akoby som tušila, že kúsok odo mňa, sú aj iní ľudia, ste aj vy. Ale tu, v tomto mojom svete som iba ja sama. A musím sa priznať, že už mi chýbate J. Preto verím, že len pár dní.... hmla sa rozjasní (vyjde slniečko J).... a budete opäť moji J.Takže ak vás nabudúce nespoznám, nepozdravím alebo sa vám neprihovorím, nemajte mi to za zlé, len som asi zase mala nehodu a stratila/ rozbila/ pokazila... moje nerozlučné kamarátky - okuliarky.