Pripájam pár postrehov mojimi očami animátorky:
Veľmi silno sa ukázalo, že pri programe pre tieto decká sa netreba báť náročnosti. Najväčší úspech zožali aktivity, kde sa bolo treba premôcť, prekonať sa, niečo zo seba dať, zničiť sa. Ekosystémy, modifikovaná 99... človek by si pomyslel, že aktivity značne obrblú, v horšom prípade aj odignorujú. Dopadlo to presne naopak. Všetci, ešte aj tí „salámisti“ (aj keď ich tohto roku nebolo až tak veľa) behali ako o život a zachraňovali zvieratká, získavali materiál.
Fakt, netreba sa báť náročnosti a nepodceňovať ich. Úlohy a aktivity, aj keď sú náročné (behačky...), ale vtipné a netradičné, podané s vhodným librettom, dokážu neuveriteľné veci. Vlastne tie decká...
Bolo perfektné...
...počuť, ako si 11 členná skupinka asi 15ročných „decák“ so vzájomne pozväzovanými nohami do rytmu spieva Prší, prší. Nehovoriac o tom, že najviac sa vynímali hlboké chalanské hlasy... :)
...ako dokázali byť 3 hodiny v takmer úplnej tichosti a plniť pri tom rôzne úlohy, rozmýšľať...
Zažiť 60 pubertiakov byť 3 hodiny ticho, len občas sa vo dvojici - trojici poradiť a zamýšľať sa nad svojím životom, nad hodnotami, čnosťami... Hrala len jemná podmazová hudba a oni sa občas šepotom dohovárali. Plnili úlohy a rozmýšľali. Pre niekoho možno nepredstaviteľné. Napriek tomu si myslím, že to bol aj pre ne silný zážitok. Iný ako lezenie, zachraňovanie zvierat behaním alebo stavba plavidla a plavba na ňom, ale myslím, že tiež dosť silný.
...že keď sa vysvetľovali pravidlá, aj keď vyzerali, že zaspávajú, po skončení nás zasypali otázkami k veci...
...že keď sa skupina, prekonávajúca asi 300metrový úsek (dolu kopcom, hore...) tak, že piati niesli zvyšných piatich „na koni“ a „jazdci“ sa držali za ruky, dobrovoľne a sama (pravdupovediac by som to u nich absolútne nepredpokladala) modlila Otčenáš...
...že keď išli do lesa na nočnú hru – prejsť asi hodinový okruh – sami, len s baterkou. A nešli len najodvážnejší chalani (vlastne sa ako odvážni ukázali niektorí). Dievčatá sa nedali zahanbiť. A aj keď sa niektoré dobehli a kráčali spolu, na polceste si povedali, že chcú ísť samé a rozdelili sa. Samé a dobrovoľne sa rozhodli sťažiť si to. Šla prvá, druhá o 5 min neskôr. Väčšinou je to tak, že aj keď sú medzi nimi 5minútové intervaly, počkajú sa, aby mohli ísť spolu. A tieto sa rozdelili. Mali pred sebou ešte kus cesty (aspoň 30 minút). Samé, v lese, v tme. Neviem, či si to viete predstaviť, ale obdiv si jednoznačne zaslúžia.
...že keď sme ich po 3 dňoch rozdelili do skupín (dovtedy hral každý sám za seba, alebo v skupinkách ako chceli), čakala som, že budú protestovať. Aspoň (ak ma pamäť neklame), pominulé roky to tak vždy bolo. Skupiny vznikli ťažkým kombinovaním – aby boli vyvážené, čo sa týka vodcovských typov a „salámistov“, ktorých bolo treba povzbudiť do činnosti, chalanov a báb, rozdelenie kamarátov – aby nebolo pár uzavretých ľudí spolu, ale nech je skupina kompaktnejšia, nech sa lepšie spoznajú... Vždy sa rozdelenie stretlo s protestami a otázkami, či by sa to náhodou nedalo vymeniť..., len tohto roku nie...
Som rada, že som tam mohla byť. Som vďačná, za každé jedno „dieťa“, čo tam s nami bolo, za každého jedného animátora. Myslím, že ako animátorský tím sme boli úplne super. Všetko skvelí ľudia, ktorých už pekných pár rôčkov poznám... a ktorí to robia zo srdca. Lebo ináč by to nemalo zmysel.
Myslím, že aj tá dvoj- trojmesačná príprava stála za to. Aj keď niekedy šla pekne pomaly. Každý mal mnoho povinností, skúškové obdobie tiež dokáže narobiť šarapatu... Napriek tomu pomaličky pribúdali nápady... až napokon z toho vznikol takýto skvelý tábor :)
Decká boli tiež úplne úžasné. Viaceré, odrastené na „detských táboroch“ (pre 8-14ročných) sa už nevedeli tohto (pre starších) dočkať. Prišli plní očakávania... a podľa spätných väzieb sklamané neodchádzali.
Nuž....bolo nám skvele. Som rada, že som mohla ten týždeň stráviť s takými fajn ľuďmi, že tábor, až na pár drobných zranení, dopadol úžasne. :))
