Môj vzťah k maľovaniu sa...

Väčšinou sa nemaľujem. Vlastne skoro nikdy. Len občas, keď sa vyskytne príležitosť (svadba, ples...), ale aj to len veľmi s mierou. Maximálne trošku tiene, špirála, niečo na pery. Aj keď je to len jemne, takmer vždy som potom zo seba šokovaná. To je kto v tom zrkadle? Nespoznávam sa. Vlastne tak „poriadne“ namaľovaná som bola len raz – na plese v Opere (keď bolo treba vyzerať značne reprezentatívne :). Aj to si ma vzala do parády suseda. Včera som išla na brigádu – robiť hostesku. Takmer som to ani nevzala (nechodím často, ale učiť sa občas treba tiež :), keď mi však povedali, že je to len na dve hodinky a za tri stovky, tak som neodmietla. Nuž som sa nahodila (hostesky musia byť v slušnom :) a povedala si, že ak mi dajú 150 korún na hodinu, tak to sa (kvôli nim :) aj namaľujem. Tiež to bolo decentné (inak by som sa hanbila vyjsť na ulicu), ale predsa len... bolo to iné. Vlastne ja som bola iná. A keď som sa neskôr večer pozrela do zrkadla, musela som skonštatovať, že vyzerám celkom k svetu :) Že niekedy si stačí len trošičku „pomôcť“ a človek má zo seba hneď lepší pocit. Stúpne mu sebavedomie, nálada a zase má raz dôvod tešiť sa zo sveta :) Nuž teda pekný deň a tešte sa aj vy, či už ste namaľovaní, alebo nie :))PS: Nemyslím si, že by sa pre mňa týmto vzťah k maľovaniu sa zmenil. Je to len taký malý postreh tej, pre ktorú maľovanie sa nepatrí do každodennej reality.