Chceli sme preskúmať zrúcaniny neďaleko Bratislavy, najvyše viac ako jednu, tak sme sa rozhodli pre Pajštún a asi hodinku vzdialený Dračí hrádok. Na výlet som sa veľmi tešila - konečne vypadnúť aspoň trochu von, vyvetrať sa po januári zavretom prevažne nad knihami, ale tiež preto, že budeme spolu, že sa budem Lucke venovať naplno a nie len tak polovičato, ako častokrát doma.
Vyrazili sme hneď zrána - o 8.30 z Autobusovej stanici. Do Borinky sme cestovali skoro so samými dôchodcami, len my dve sme trochu vylepšovali vekový priemer :) Keď sme vystúpili, bolo jasné, že dnes sa na Pajštún kopy turistov nepohrú. Počasie nebolo nič moc - síce nepršalo, ale občas zafúkal riadne studený vietor a bola som celkom rada, že aspoň Lucka sa poriadne obliekla (na nohách mala až 3 vrstvy!). Slniečko sa schovávalo za mraky a hoci v dedine to nebolo také zlé, kráčajúc sme vstupovali do hmly.
Podľa mapy sme mali byť na Pajštúne asi za 40 minút, nám to však trvalo dobre vyše hodiny. Zato sme však preskúmali všetky okolité jaskynky, hádzali sme "granáty" (ach, aká je tá moja sestra nežné stvorenie! :) a skrývali sa pred nepriateľom, "počúvali" zvieratkovskú televíziu a navštívili spriateleného kráľa. Alebo nebol až taký priateľský? To sme už boli hore. Vo vstupnej bráne celkom slušne fúkalo. Schovali sme sa do pivníc (alebo to bola kedysi hladomorňa?) a prečítali si čo-to o hrade. Mala som síce "skvelú" knižku o slovenských hradoch, ale asi jediná konštruktívna myšlienka tam bola, že hrad vyhorel v 18. storočí. Trochu sme prelozili ruiny a vybrali sa ďalej.
Popravde, nebolo mi všetko jedno. Všade naokolo hmla, vidieť sa dalo asi tak do 20 m (aj tak sme tam videli len ďalší les), boli sme tam samé dve, asi hodinku od civilizácie, v lese (kde sa pri silnejšom zafúkaní o seba treli spadnuté stromy a vydávalo to také nepríjemné zvuky...) v starej zrúcanine (v ktorej ktovie či nestraší?), navyše som mala pocit, že neďaleko pracovali nejakí lesní robotníci (na začiatku sme videli auto, čo zvážalo drevo), ale ktovie, kto to bol - počuli sme len zvuky ale nikoho nevideli....
Vedela som, že sú to len haluze, ale popravde, cítila som sa ako v strašidelnej rozprávke :) Tak som sa radšej pustila rozprávať nejakú veselú. Veď pri rozprávke (pohodovej) cesta vždy uplynie rýchlejšie. A tak sme sa ponorili do sveta plyšákov, čakajúcich v koši so špinavou bielizňou a spriadajúcich plány, ako presvedčiť svojich majiteľov, aby ich oprali :)
Dračí hrádok sme našli tiež, aj keď pre mňa osobne to bolo sklamanie, lebo z hrádku tam ostala len taká päťmetrová kopa kameňov. Ale čo už, keď ho bol zničený v 15. storočí... (ako sme sa dočítali na informačnej tabuli).
Potom sme už len hlbokým lístím zbehli na asfaltku a kráčali do Borinky. Po ceste sme ešte skúmali, aké by to bolo mať bunker pod starými lieskami, obdivovali nové veľké domy stojace neďaleko a rozprávali sa o živote riek.
Výlet bol super a som veľmi rada, že sme sa naň spolu vybrali. Píšem o tom, aby som možno aj vás inšpirovala občas sa zatúlať do lesa, načerpať pokoj a porozmýšľať nad vecami. Alebo aby ste sa doň vybrali s niekým, komu sa v poslednej dobe až tak často nevenujete. Čoraz viac si uvedomujem, aké je dôležité byť s ľuďmi a rozprávať sa s nimi, venovať im svoj čas na 100% a nie len tak povrchne.
... potom sme prišli domov, stlačili sme zvonec a rozprávky bol koniec :)
