Oficiálne sa WJT začalo až 15. 8., no my (ako dobrovoľníci) sme prišli už pár dní predtým. Mali sme tak možnosť zorientovať sa, vnímať atmosféru a poprezerať si krásy mesta skôr, ako ho zavalili pútnici.
To, čo ma v tých dňoch na WJT tak oslovilo, boli najmä stretnutia s ľuďmi a atmosféra, ktorá tu vládla. Bola neskutočne pozitívna a mám pocit, že zachytila aj domácich – začali sa na seba viacej usmievať, boli si bližší...
Bolo úplne neuveriteľné, že som v tom miliónovom dave ľudí raz, keď som čakala na obed, stretla Anu z Poľska. Anu, s ktorou som pred 2 rokmi bývala týždeň v rodine na študijnom pobyte v Augsburgu. Anu, o ktorej som si myslela, že už ju v živote neuvidím. A bum! O dva roky v Kolíne!
V ten ďeň nebolo prekvapeniam koniec. Obedovala som so štyrmi maličkými Filipínkami. Pod takou strechou, na kartónoch, ako najväčší bezdomovci :). Ale chutilo nám. Samozrejme, že sme si trochu aj zaspeakovali (aj keď neviem, či ste už niekedy počuli speakovať Filipínčanov...navyšea ani moja angličtina nie je extra úžasná...ale aspoň bola sranda :). Po čase, keď uznali, že sa už ako-tak poznáme, vytiahli darčeky. A tak som dostala ruženček z maličkých morských mušličiek priamo z Filipín aj s ručne robeným obalom z palmových listov, pohľadnicu so sopkou aj s komentárom, že pod týmto vulkánom bývyjú... Na môj zhrozený pohľad povedali, že naposledy vybuchol tuším pred 100 rokmi...
Najväčšia haluz ale bola, keď som si všimla, že tie veci sú označené Don Bosco a Saleziano..., takže mi drahé Filipínčanky boli ešte bližšie, keď som zistila, že tak ako ja na Slovensku, tak oni na Filipínach chodia k salíkom...
Dostať sa z Marienfeldu (kde sa konala záverečná vigília so Sv. Otcom a bolo tam vyše milióna ľudí) do Kolína, bolo celkom umenie. Doprava kolapsovala, autobusy ani neprichádzali na zastávky – ešte cestou na ne ich aj proti vôli šoférov naplnili ľudia – už sa otáčali a vracali sa späť. My sme si povedali, že čakať nemá zmysel a vybrali sa do Kolína pešo. Kráčali sme pekný kus cesty, ľudí pomaly ubúdalo...až sa pred nami vyskytol problém. Rovno alebo doprava? Išla som sa teda spýtať neďalekostojaceho policajta. Ten sa na mňa len milo usmial, povedal, že do Kolína je to 20 km, že sa máme zaňho pomodliť jeden Vater unser a ísť za ním. Odviedol nás k autobusu, šoféra presvedčil, že má ešte nás 10 zobrať... a v Kolíne sme boli za hodinu.
Bývala som v škole, v telocvični, asi dvakrát tak veľkej ako sme mali na gympli. Spali sme tu všetci pohromade – zmes ľudí všetkých možných národností a veku. Zhasínalo sa o 10.00. Ale jedna z najkrajších vecí na celom dni vždy bola, keď som sa večer prepracovala do “kúpeľne“ (šatne so sprchami). Tu som okrem množstva cudzích báb narazila aj na Slovenky. Bolo perfektné, ako sme si každý večer porozprávali, čo ktorá zažila, koho stretla, čo robila, čo ju čaká zajtra. Niektoré baby som poznala, s inými som sa zoznámila asi tak: „Jéj, aj ty si zo Slovenska?“ A bolo to krásne. Veľmi bolo cítiť skutočný záujem o druhého. Podľa mňa to bolo do istej miery aj preto, že sme tu boli „každý sám za seba“. Možno zopár kamarátok, niekedy aj každá v inom tíme. Boli sme (ako volunteeri) veľmi otvorení jeden pre druhého. Tí, čo prišli ako pútnici, zväčša v autobusoch, sa poznali. Išli spolu ako skupina a bolo ich veľa. Mala som pocit, že nepotrebovali niekoho iného. Možno aj z toho vyplývala moja negatívna skúsenosť so Slovákmi, ktorí na otázku „Jéj, Slováci!“ (zase niekto relatívne blízky v tomto množstve ľudí) na mňa len tak divne pozreli – asi že hej a čo má byť? Volunteeri boli jeden pre druhého otvorení. A to sa mi veľmi páčilo.
Keď sa v pondelok už mesto trochu vyprázdnilo (WJT skončilo a pútnici odišli, len pre nás, volunteerov, bola ešte pripravená párty), vybrala som sa potúlať sa mestom. Zrazu sa tade dalo voľne chodiť, bolo akosi tichšie... :) Keď som sa pristavila pred radnicou, že si popozerám vykopávky, už pri mne zastala miestna teta. Len tak zostúpila z bicykla a prihovorila sa mi. Či hovorím po nemecky. A potom sa pustila do vysvetľovania. Asi 10 min tam pri mne stála a hovorila, čo sú to za vykopávky, na čo slúžili...celú históriu miestnej štvrte. Keď skončila, poďakovala som sa, ona nasadla na bicykel a pokračovla ďalej. Ja som tam len ostala stáť a nechápala som.... Podľa tejto (a viacerých ďalších) reakcií miestnych ľudí som mala pocit, že WJT bol aj pre nich veľkým darom, že mali k sebe bližšie...
Ešte tak na záver...spolu s ďalšími volunteermi sme sa zhodli, že aj keď v Kolíne rozhodne nebolo všetko bez problémov a zbytočných kopmlikácií, nemenili by sme. Vďaka ľuďom, ktorých sme postretali, vďaka tomu, čo sme zažili, si odtiaľ odnášame najkrajšie zážitky. Nestretla som sa s nikým, kto by nesúhlasil. Aj baby, ktoré každý deň vstávali o piatej a bežali do druhého mesta pripravovať jedlo pre pútnikov, z programu nemali dokopy nič a fakt sa narobili, odchádzali nadšené. Každý odchádzal naplnený niečím veľmi pekným a dobrým a myslím, že všetkým, ktorí to zažili pri pomyslení na Kolín a XX. WJT podskočí od radosti srdiečko. Ako mne... :)
