Raz som šla pobede s Luckou zo škôlky. Nebolo to vlastne ani tak dávno… len čosi vyše roka. Mali vtedy nacvičené divadielko, s ktorým chodili vystupovať na mestský úrad. Pri príležitosti vítania bábätiek, osláv miestnych dôchodcov… dôvodov sa vždy nájde dosť. A zakaždým niečo dostali. Cukríky, čokoládky, dokonca aj hračky. Ako sme tak raz odchádzali zo škôlky, balím jej veci, keď tu zrazu – padne mi pohľad na plyšové zvieratko – žirafu. “Odkiaľ ju máš?” pýtam sa. “Dnes sme boli vystupovať. To sme dostali.” Aha, no dobre, pomyslím si. Vyrážame domov. Jednou rukou držím Lucku, v druhej mám tašku, z aktovky mi vytŕča žirafka. „Luci a niekedy mi ju požičiaš?“pýtam sa nevinne mladšej sestry, lebo žirafka sa mi na prvý pohľad zapáčila. „Vieš čo, Zuzi, môžeš si ju nechať. Ja mám doma aj tak dosť plyšákov,“ vyslovila osudnú vetu. „Fakticky???“ nechce sa mi veriť, že sa tak ľahko zrieka novej hračky. „Ja ti ju niekedy požičiam, keď budeš chcieť, dobre?“ „Dobre.“ Dohodli sme sa, a ja som v 18tich prišla k Žirafke...Získala som tak novú kamarátku. Skvele sa s ňou spáva - je anatomicky tvarovaná, že sa dá použiť i miesto vankúša :) Nikdy na mňa nie je odporná, neháda sa som mnou, neje moje sladkosti, poslúcha. Vždy ma vypočuje, ak mám niečo na srdci, keď ma ostatní naštvali alebo na mňa kašlú. Keď mi je smutno a mám krízu, idem za ňou, obíjmem ju a viem, že nie som sama, že ma má "aspoň niekto rád..." Keď sme pred mesiacom pozerali Umučenie Krista, aj vďaka nej som tento, miestami dosť drastický film, prežila ľahšie. Možno sa to zdá byť divné, ale som naozaj rada, že ju mám...Hmm, asi si už o mne myslíte, že som úplne šibnutá a vadná. Ale nie, nie som úplne, iba trošičku :)PS: ja viem, že aj iní ľudia ma majú radi, ale Žirafka má napriek tomu svoju nezastupiteľnú úlohu.... :)
