Na spodku sú napísané mená každého z nás. A hore Ježiško. Spájajú ich schodíky do neba, po ktorých kráčajú postavičky, čiže my. (Preto máme také divné nohy - dvíhame ich na vyšší schod). Niekto ide rýchlejšie, iný pomalšie. Závisí to od veku i toho, ako sa kto správa, robí dobré skutky, poslúcha... To naokolo nie sú čmáranice, ale cestičky zla. Po nich ideme vtedy, keď neposlúchame, nerobíme, čo by sme mali, jednoducho nekráčame k Ježiškovi.
Toľko Luckine vysvetlenie. Obrázok nie je dokonalý (čo sa týka kresby i naskenovania:), ale veľmi ma oslovil. Nakreslila ho sama, podľa svojej fantázie, ako si predstavuje cestu k Ježiškovi (do neba). Venovala ho mamičke (keďže ona sa jej už na papier nezmestila:).
Vždy keď sa teraz pozriem na obrázok, uvedomím si, aké sú deti veľký zázrak. Ako sa dokážu na svet pozerať svojím jednoduchým pohľadom a pritom vnímať aj veci, na ktoré my, veľkí, častokrát zabúdame, sú nám vzdialené alebo si myslíme, že sa nás netýkajú. Opäť sa mi raz potvrdilo, že byť s deťmi, venovať sa im a tvoriť súčasť ich krásneho, mnohokrát rozprávkového sveta je veľké privilégium a nesmierne obohatenie aj pre toho, kto si pre ne na chvíľu nájde čas. Lebo aj keď si myslíme, že my sme tí múri, ktorí všetko vedia, keď sa občas skloníme k deťom a pokúsime sa aspoň trošku preniknúť do ich sveta, dozvieme sa veľa zaujímavého...
