K posilneniu tejto skutočnosti dopomáha aj súčasná situácia v Európe. Čoraz viac sa stretávame s otázkami, ktoré nás priamo smerujú k súčasnej funkčnosti únie, súdržnosti jej členov alebo k jej obranyschopnosti. Všetky tieto spomenuté faktory sú veľmi nejasné, podobne ako budúce smerovanie Európskej únie, ktoré sa mnohokrát vidí v posilnení integrácie, no realita nám ponúka skôr opak tejto teórie. Je preto dôležité zaoberať sa zahraničnou a obranou politikou v tomto kontexte, keďže ako môžeme vidieť, tieto faktory sú kľúčovými pre posilnenie integrácie a rovnako pre silu únie v globálnej sfére.
Ako je nám známe, tak zahraničná politika Európskej únie bola koncipovaná v roku 1993 na základe Zmluvy o Európskej únii, ktorá mala priniesť spoluprácu a bezpečnostné záruky členských krajín. Jej kontext neskôr rozšírila Lisabonská zmluva, ktorá vstúpila do platnosti v roku 2009. Spomínaná zmluva ustanovuje spoločné zásady a povinnosti, ktoré majú byť dodržané pri kreovaní zahraničnej politiky. Princípom tak je spoločné a jednotné vystupovanie členských štátov Európskej únie voči ostatným aktérom v medzinárodných vzťahoch. Na zlepšenie tejto agendy bol vytvorený aj post vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorým je momentálne Josep Borrell Fontelles. V kontexte Lisabonskej zmluvy tak môžeme vidieť, že zahraničná politika by mala byť všeobecne jednotná zo strany všetkých členských krajín. Je tomu však naozaj tak?
Už dlhodobo sa na akademickej a politickej scéne diskutuje o postavení Maďarska v rámci zahraničnej politiky a spoločného postupu v súčinnosti s ostatnými štátmi Európskej únie. Dokonalým dôkazom pre naše tvrdenie je aj postup Maďarska po začatí invázie Ruskej federácie na územie Ukrajiny. Viktor Orbán spoločne so svojou vládou vetoval napríklad sankcie na ruskú ropu. Rovnako tak môžeme spomenúť aj návrh únie, ktorá chcela pozvať osobitného spravodajcu z radov OSN, aby mohol vyšetriť porušovanie ľudských práv, ktorých sa Rusi dopúšťajú na Ukrajine. Maďarsko tento návrh znova vetovalo. Podobné kroky ako Maďarsko však môžeme vidieť aj v podmienkach Poľska a v budúcnosti sa k ním môže pridať viacero krajín. Keďže pozorujeme trend rastúcej extrémnej pravice, ktorá častokrát nie je stotožnená so spoločným postupom Európskej únie. Vzhľadom na spomínané skutočnosti prichádzame k otázkam. Je naozaj zahraničná politika v podmienkach Európskej únie súdržná? Respektíve, je v momentálnom nastavení Európskej únie možné postupovať v zahraničnej politike súdržne?
Z mojho pohľadu nie je zahraničná politika únie dostatočne súdržná a jej úplná súdržnosť v momentálnom nastavení je celkom nereálna. Jedinou možnosťou pre zlepšenie spolupráce, zefektívneniu a koniec koncov stmeleniu zahraničnej politiky vidím v rozšírení integrácie. Konkrétne vo vytvorení federácie. Pri súčasných krízach a nestabilite únie je však vytvorenie federácie viac než nereálne. Otázne skôr je, ako bude po vojne, energetickej kríze a vysokej inflácii únia vôbec pokračovať. Je vysoký predpoklad, že s nárastom extrémistických strán v Európskej únií dôjde k nadmernému euroskepticizmu a možnému rozkladu Európskej únie ako ju dnes poznáme. Preto je nutné označiť spoločnú politiku únie v súčasnej situácií ako želaným snom.
V kontexte spoločnej bezpečnostnej politiky je situácia mierne podobná. Primárnym cieľom únie je v rozsahu bezpečnostnej politiky udržiavanie mieru medzi členskými krajinami a zabezpečovanie pomoci pri vynucovaní ľudských práv. Z pohľadu udržiavania mieru v rámci členských krajín je únia efektívna. Medzi členskými krajinami sa len zriedka vytvárajú konflikty. Ak aj k nejakému konfliktu dôjde, tak nikdy v znamení vojenského napätia. V podmienkach ľudských práv však vidíme veľký priestor na zlepšenie a zefektívnenie. Znova sa nám na pozíciu záujmu ponúka Maďarsko, ktoré je pod vládou strany Fidesz považované za hybridný režim, ktorý ma sklony k autokracii. Dôležitým faktorom pre označenie Maďarska ako hybridného režimu je napríklad zmena volebného systému, ktorý nepriamo zvýhodňuje vládnucu stranu alebo pokusy o cenzúru médií. Nie je to však len prípad Maďarska, spomenúť môžeme Poľsko, ktoré dlhodobo obmedzuje práva LGBT komunít. Ale aj príklad Slovenska, ktoré dlhodobo nevie vyriešiť rómsku otázku a segregácia sa dotýka čoraz väčšieho obyvateľstva.
Úplná bezpečnostná politika je však dosiahnuteľná len vytvorením spoločnej armády, ktorá bude priamo chrániť územie všetkých členských krajín. Táto problematika je v štádiu riešenia už dlhodobo, no vojna na Ukrajine priniesla obnovenie tejto myšlienky. Predstava znova padá pri možnostiach vytvorenia a vynucovania spoločnej armády. V rozsahu spoločnej armády sa vytvára priestor pre mnoho otázok, na ktoré zatiaľ nie sú relevantné odpovede. Nie je jasné, aký orgán by dokázal zabezpečovať vytvorenie a riadenie armády. Rovnako je ťažké zosúladiť financovanie takejto nákladnej položky. Ak si vezmeme fakt, že v roku 2014 sa členské krajiny NATO zaviazali k vynakladaniu 2% HDP na obranu. V roku 2019 tento sľub plnilo len 5 krajín. Je rovnako nejasné, či by táto armáda bola len obranou jednotkou a či by spolupracovala v súčasnosti s NATO, keďže nie všetky kraji únie sú aj členmi NATO. Toto je len zlomok otázok, na ktoré momentálne nemáme dostačujúce odpovede. Preto je znova veľmi nereálne, aby únia v dnešnej štruktúre dokázala mať jednotnú bezpečnostnú politiku.
Zahraničná a obrana politika je pre Európsku úniu dôležitým faktorom, ktorý poskytne víziu jej fungovania do budúcnosti. Oba tieto faktory sa musia v najbližšom období výrazne zmeniť, kdeže súčasná situácia nám ponúka možnosť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky v podobe sna a ani z ďaleka nie skutočnosti. Rozdrobenosť názorov vlád členských krajín nedopomáha k súdržnosti týchto politik a vízie do budúcnosti sú čoraz nejasnejšie. Vytvorenie federácie bolo v minulých desaťročiach odvážnym a realizovateľným snom, no v dnešnej situácií ide skôr o sen len ťažko realizovateľný. Otázne je, či únia po všetkých nástrahách súčasnosti dokáže vôbec fungovať v nastolenej forme.
