Pohľadom kĺzam po flyšovej deke, prestretej na kolenách. Dodáva mi pocit tepla. Ešte raz pozriem na okno a v tom mi napadne, že som si ešte nenaleštil topánky. Vstanem, deku zložím a uložím na kreslo. Cestou do predsiene, kde mám uložené topánky v nízkom drevenom botníku, mi zneje tichý šepot mojich plstených papúč o koberec. Usmejem sa a na chvíľu zastanem. Pamätám sa ako si prvý krát bola u mňa. Vyzula si sa a ja som pre teba nemal nič na prezutie. Vyzul som si moje papuče a ponúkol som ti ich. Ako som sa smial vtedy, dlho a hlasne keď si sa v nich prechádzala po celom byte. Boli ti prinajmenšom o 5 čísiel väčšie. Tak sa ti páčili, že si si ich chcela nechať obuté aj vonku. Zdvihol som pohľad a vošiel som do predsiene. Tlmený vrzgot dvierok na botníku mi znova rozžaruje tvár. Rovno predo mnou sú legendárne topánky. Kožené, hnedé, precízne zošité a pritom tak jednoduché. Koľko som sa s nimi nachodil. Svedčí o tom možno iba podrážka, ktorá je už takmer úplne zodraná. Nedal som ju však vymeniť, lebo som k nim nadobudol citový vzťah. Stratili by potom čaro, čo ma tak vždy fascinovalo.Sadol som si na stoličku a položil pred seba topánky, hneď vedľa vosk a handričku. Ako som sa tak zohol, že ich začnem voskovať, spomenul som si ako som ich kúpil. Bol koniec jesene, myslím, že už aj prvý sneh napadol. Ako každý štvrtok, aj tento, som išiel spolu s celou partiou niekam si sadnúť. Len pár hodín predtým som si ich kúpil. Všetci si dali čaj. Sadol som si hneď vedľa novej, neznámej tváre. Mierne ryšavé vlasy siahajúce po ramená. Svetlohnedé oči sa na mňa milo usmiali spod krásnych mihalníc, ktoré len dotvárali jej mýtický pohľad. Usmial som sa a ty si to opätovala. Ani sa poriadne nepamätám, o čom sme sa v ten večer rozprávali, ale ten pohľad... Ten pohľad ma uchvátil. Vzal som do ruky handričku nasiaknutú voskom z minulých rokov a nabral som troška vosku z oválnej plechovej nádobky. Vtom som zacítil tú éterickú vôňu včelieho vosku. Úžasné! Nadýchol som sa jej ešte raz. Znova, spôsobené akoby tou vôňou, som si spomenul, ako sme boli spolu na vianočných trhoch a všade vôkol sa šírila vôňa medoviny a sviečok z včelieho vosku. Mala si vtedy svetlozelenú zimnú vetrovku pripnutú až úplne ku krku. Pozeral som ako sa vietor hrá s tvojimi vlasmi. Snažíla si sa celá vtiahnuť do bundy. Vyzerala si ako korytnačka. Bolo mi to také smiešne a zároveň milé a očarujúce. Chcel som ťa objať. No nespravil som. Ľavou rukou som vzal jednu botu a pravou som krúživými pohybmi vtieral vosk do kože. Farba sa pod voskom menila z matno sivej na lesklo hnedú. Postupne som celý povrch navoskoval. Kúsok po kúsku. Handrička sa mi ale šmykla a spadla. Počas letu sa mi zazdalo ako keby tancovala. Krútila sa a jej konce sa vo vzduchu vlnili.Presne ako ty. Pamätáš sa vtedy na beánii? Priam celú večnosť sme čakali pred vchodom kým nás bodyguardi pustia dovnútra. Všetci sa strašne tlačili dnu a ja som myslel, že sa mi v tom dave stratíš a dakdo ťa umačká. Snažil so sa ťa chrániť ako sa len dalo. Ako si tak stála predo mnou, zrazu si sa otočila a pozrela si sa na mňa tým svojím pohľadom. Nemohol som. Tak veľmi som ťa chcel objať alebo pobozkať, no nespravil som to.Potom uprostred zábavy si sa ma spýtala, či nie som smädný. Šli sme dačo kúpiť. Viedla si ma za ruku. Otočila si sa, usmiala a povedala: "Drž sa ma poriadne, aby sme sa nestratili." Jediné na čo som sa zmohol bol úsmev. A potom keď sme tancovali a tebe sa zdalo, že som úplne ponorený do svojich pohybov a hudby, som ťa pozoroval. A keď sa naše pohľady stretli, oči si mala také pastelové. Na tie úsmevy nezabudnem. Zdvihol som ju zo zeme. Oprášil a znova si sadol. Vzal som i druhú botu a pokračoval. Teraz už tak pozorne nesledujem ako sa vosk vpíja do kože. Som rozrušený. Očami som na topánkach ale mysľou a srdcom dakde inde.Pamätám sa i na to, keď sme sa o voľačom rozprávali. Nakoniec, keď som už odchádzal, som ťa objal. Ako sme sa pomaly uvoľnovali z objatia , naše tváre sa ocitli priamo pred sebou. Hľadela si mi do očí a ja som cítil vôňu tvojho dychu. Vedel som, čo by nasledovalo...keby som sa neodtiahol so slovami "...už musím ísť...". Práve som dokončil obe topánky. Mierne som sa s prižmúrenými očami odtiahol a chvíľu som ich takto skúmal. Ako maliar. Vzal som ich, podišiel k oknu a položil na parapetu. Sadol som si do kresla a hľadel. Hľadel na ulicu osvetlenú reflektormi. Hľadel tam niekde do prázdna, do diaľky. Predstavoval som si ako i ty sedíš pri okne. Krásna a mýtická. S očarujúcim pohľadom. No ja sedím na prútenom kresle, dívam sa cez okno a pred sebou mám voskované topánky...
