Odkedy som ju videl prvý krát, musel som na ňu myslieť. Časom som ju zaradil do skupiny "nedosiahnuteľné", pretože mala všetky atribúty ženskosti. Pár krát som ju stretol ako popri mne prechádza. Slečna obdivovaná. Rád som sa na ňu pozeral z diaľky. Vedel som totiž, že to môže ostať iba na tejto úrovni. Nemal som na to. Bol som príliš presvedčený, že nie som pre ňu.Až do chvíle, keď sme sa znova stretli. Bolo to očarujúce ako po prvý krát. Znova sme si pozreli do očí. Škoda, že ten pohľad nevidel nikto iný. By som sa opýtal, či aj on videl ten hlboký nádherný upretý zrak. No stále bola pre mňa moc dobrá, aby som si dačo namýšľal. Rozumom som sa k nej otáčal chrbtom, pričom oči mi k nej blúdili vždy, keď mohli.Začali sme sa stretávať v jednej partii ľudí. Aspoň som nemusel tak očividne hrať, že nie je stredobodom mojej pozornosi. Časom sa však zo slečny Nedosiahnuteľnej stávala slečna Príjemná kamarátka. Objavoval som a zisťoval. Môj rozum začal strácať reč. Zo dňa na deň mu prichádzalo hlúpejšie presvedčovať ma, že je nedobytná. Myšlienka, že ju spoznám osobnejšie a bližšie ma excitovala a dodávala mi odvahu. No zároveň som jasne počul ustráchaný pragmatický hlas. Strach zo sklamania.Zakaždým platonickým vzplanutím som si upratal myšlienky do poličky s názvom "Netriediť". Všetko sa zdalo byť také jednoduché. Uvidíš neporiadok, upraceš. Až do chvíle, keď som začal nestíhať odpratať myšlienku na ňu.Leží mi v hlave a nejde odpratať. Už sa ani nesnažím myslieť, či je slečnou Nedosiahnuteľnou alebo slečnou Kamarátkou. Nahrádzam to fyzickým upratovaním. Napríklad mojej izby. Len si neviem poradiť s myšlienkou, že by som sa mohol zaľúbiť. Je to vôbec možné? Veď predsa doteraz sa mi darilo tak rýchlo všetko upratať... Ako to, že myšlienku na ňu nedokážem na dlhšiu dobu upratať zo svojej mysle?Momentálne na ňu myslím znova. Budem čakať a uvidím, či tá myšlienka stojí za to...
