Hej, ale o čom

Tak teda píšem a zisťujem, že tá masa je nejaká tuhá, že pokiaľ nápad nepríde sám, nemá zmysel znásilňovať klávesnicu. A predsa, vravím si, že teraz je ideálny čas, mám na toto náladu, tak, dokelu, prečo stojím na tomto mŕtvom bode? Začal som síce in medias, ale žiaľ sa to netýka mojich myšlienok. Čím viac rozmýšľam, tým mám viac nápadov. Logické, taktiež by to malo podporiť môj cieľ. Malo by... Písať o jednej farbe z palety informácií, poskytnutej médiami, je ak nie len prispievajúce do kvánt podobných, vraj objektívnych článkov, ktoré si môžem prečítať už naozaj všade, tak len otrepané. Aj keď sa vraví, že čím viac názorov na vec, tým je ich extrakt demokratickejší, teda v tomto prípade naozaj objektívnejší, ale aj príliš všeobecný, čo v konečnom dôsledku aj tak núti čitateľa utvoriť si vlastnú mienku. A tým sa pre mňa stráca podstata. Fajn, jednu vec som vylúčil, ostáva mi ich stále kopa mínus jeden. O problémoch môjho každodenného života? Ani to nie, pretože moje problémy sú často príliš nekonvenčné. Teda tie verejné. A naopak, tie súkromné sú zväčša také melancholické klišé, ktorých je démos prežratý. Asi som v tomto príliš málo agresívny, o niečo viac spoločensky ťažsie začleniteľný a moc autentický, čiže buď ťa to nebude baviť, lebo nechápeš, načo to riešim, alebo si povieš, že „Zásé tótó?!“. Nie, naozaj to nemá význam... Počkám si na naozajstný nápad. A dúfam, že sa stretne s pracovnou náladou.