Stála si sama, v strede pustej ulice bez stromov, v nádherných šatách a kožušinovom kabáte. Čo to má znamenať?
Nevidela si žiadne vtáky ani mačky, slnko bolo schované za hrubou vrstvou mrakov. Domová zástavba nemala koniec, všetky domy vyzerali rovnako, ako z Amerického filmu o šťastných rodinách, akurát tu tie rodiny chýbali. Všade vládlo hrobové ticho a takmer vražedný pokoj.
Určite sa ti to iba sníva.
Zatvorila si oči v nádeji. Raz, dva, tri...
Pustá ulica sa zmenila na rušné námestie. Ľudia bez tvárí sa kamsi ponáhľali, každý niekam inam. Všetci boli rovnako oblečení – v saku a kravatách s hodinkami na ruke, v drahých topánkach čo sa leskli, pevne stískajúc kufríky pod pazuchami. Prechádzali okolo teba akoby si ani neexistovala, so sklonenou hlavou a rýchlym krokom. Prepadla ťa panika, chcela si sa odtiaľ dostať preč a to čo najskôr.
Zamierila si k neďalekej fontáne ktorá sa pyšne týčila do výšky v strede námestia, celá z nalešteného mramoru a s priezračne jagavou vodou. Vyzerala ako oáza v strede púšte. Rozbehla si sa k nej. Zdalo sa to ako jediná cesta, jediný možný cieľ, chcela si sa na ňu vyšplhať a rozhliadnuť sa dookola, chcela si vidieť všetkých a všetko a snáď by sa ti podarilo nájsť cestu preč z tohoto priemerného, nakopírovaného chaosu. Predierala si sa pomedzi všetkých tých ľudí bez tváre, strkali do teba a sácali a zrazu si mala pocit, že všetci kráčajú oproti tebe. Akoby ťa nechceli pustiť, nechceli uvoľniť cestu, tlačili sa viac na teba a tak si sa tlačila proti nim, skúšala si prekĺznuť pomedzi ich nohy, obísť ich z každej strany, srdce ti búchalo silnejšie a hlasnejšie, neprestajné a ohlušujúce, spolu s masou ľudí valiacou sa na teba zo všetkých strán...
Hlavou ti zadunel tupý náraz a myseľ zaliala tma.
Keď si otvorila oči, mala si sucho v krku.
Sedela si na sedadle v uličke, vo vlakovom vozni. Všetko sa ti zdalo povedomé. Na stolíku pred tebou sedel pokojne pohár vody. Hladina sa jemne vlnila, synchronizovane s tlmeným búchaním koľajníc. Načiahla si sa poň. Pomalý pohyb tela ti pripomenul, že ťa bolí za krkom. Zase si zaspala so zaklonenou hlavou, ako obvykle keď cestuješ večer z práce domov. Preto máš tiež sucho v ústach, už tomu rozumieš.
Pravou rukou si si premasírovala krk a konečne si mala moment, aby si sa poriadne porozhliadla po vlaku. Nechcela si prespať svoju zastávku, ako minutý týždeň. Volať si taxík z vedľajšieho mesta o takomto čase bolo utrpenie a taxikár k tebe vôbec nebol príjemný.
Tvoj spolusediaci spal. Hlava opretá o tmavé, špinavé okno, kabát prehodený cez plecia ako prikrývka, slúchadlo s hudbou napoly vypadnuté z ucha. V duchu si sa pousmiala a pomyslela si, že asi nie si jediná, ktorá mala dlhý deň. Zaostrila si na okno a snažila sa rozpoznať ubiehajúcu krajinu za ním.
Ako dlho si spala? Blížiš sa už do cieľa?
Jediné, čo si v okne videla bol svoj odraz. Tma bola príliš hlboká, alebo okno príliš špinavé, aby si čosi videla.
Načiahla si sa rukou do vrecka bundy po telefón. Vybitý. To snáď nie je pravda! Sklamane si hodila telefón na stolík pred sebou a ten rohom zasiahol pohár s vodou. Ľahký modro priesvitný plastový pohárik na stotinu sekundy zabalancoval, no udržal sa vo vodorovnej polohe. Zamračila si sa. Uvedomila si si, že si nepamätáš, že by si si tam ten pohár priniesla. Zdvihla si svoju stále zamračenú tvár, aby si sa rozhliadla po sprievodkyni a opýtala sa jej, kedy máš vystúpiť.
Vozeň sa zdal na prvý pohľad poloprázdny. Pár hláv pretŕčalo z opierok sedadiel, no ty si vedela, že tento vlak býva vždy plný. Sprievodkyňu si však nikde nevidela. Opatrne si sa postavila, tak, aby si nezobudila spolusediaceho, položila si kabelku na sedadlo, vybrala si z nej peňaženku, schmatla telefón, kabelku zazipsovala a položila jemne nakrivo, tak, aby si presne vedela či sa jej niekto čo i len dotkol, kým budeš preč. Rázne si vykročila v smere pohybu vlaku, odhodlaná nájsť sprievodkyňu v prednom vozni desiatovať akýsi polosuchý chlieb ako obvykle.
O večerné vlaky sa veľmi nestarajú.
Mohla by si sa opýtať niekoho z vozňa, no nemáš veľmi rada rozprávať sa s cudzími ľuďmi, dobre vieš, že to nikdy nezostane iba pri jednej otázke a krátkej odpovedi...
Kráčala si uličkou pomedzi sedadlá, s očami zafixovanými na dverách kde sa končil vozeň, nevšímajúc si nikoho naokolo. Otvorila si dvere medzi vagónmi a rev koľajníc pod vlakom ťa ohlušil. Chcela si rýchlo prekĺznuť, čo najskôr sa dostať preč z toho uši trhajúceho rámusu. Na stotinu sekundy si sa obzrela za seba aby si sa uistila, že stále vidíš ramienko svojej kabely máličko vytŕčať zo sedačky, dostatočne na to aby oznámilo, že miesto je obsadené, no nie príliš na to aby lákalo nechcenú pozornosť.
A vtedy si si to všimla.
Ako si tam jednou nohou stála medzi vagónmi, priškripnutá medzi dverami, ohlušená revom železa bijúceho o železo, všimla si si, že celý vagón spí. Všetci ľudia sediaci na sedadlách toho starého vŕzgajúceho vozňa, spali ako zabití. Hoci bola vonku tma, bola si si istá, že určite nie je viac ako deväť hodín. Prečo všetci spia?
To je asi tá najdivnejšia náhoda...
Obzrela si sa dopredu. Vozeň pred tebou vyzeral úplne pusto. Iba maličké svetielko blikalo na konci uličky, označujúce východ. Srdce sa ti rozbúchalo.
Čo sa to deje?
Mozog ti pracoval na plné obrátky.
Ísť vpred? Hľadať sprievodkyňu? Vrátiť sa po veci? Skontrolovať pasažierov? Či spia alebo sú nebodaj...
Stále zaseknutá medzi dverami, teraz neschopná sa pohnúť, trasúce sa ruky snažiace sa udržať dvere otvorené, nohy skáčuce pod prudkými pohybmi nestabilne vyzerajúcich metalových dosiek spájajúcich dva vagóny vlaku ktorý sa rýchlo menil na nočnú moru, neprestajné zavíjanie koľajníc iba pár desiatok centimetrov pod tebou... všetko toto prerušila stotina sekundy a s ňou prichádzajúca rana kdesi v diaľke, nasledovaná mohutným hromobitím.
Vlak sa zatriasol a ty si stratila rovnováhu, padajúc na kolená sa ti noha zasekla medzi železami a ty si ucítila chladný a ostrý vietor na tvojom členku, teraz visiacemu tesne nad koľajnicami. Adrenalín ti vystúpil do nepríčetných výšin, ako si sa snažila vyprostiť zo železného zovretia, neschopná kričať o pomoc.
Obrovský, hromový rámus sa spojil s trasením a natriasaním, železá sa pohli a uvoľnili zovretie tvojej nohy, no vytvorili obrovskú dieru do chladnej, čierno čiernej tmy a ty si iba ucítila svoje telo padať.
Otvorila si oči a oslepilo ťa jasné svetlo. Pár sekúnd trvalo kým si si uvedomila, že ležíš na tráve, ktorá je ešte vlhká od rannej rosy. Zdvihla si hlavu a telom ti preletela ostrá bolesť. Pozbierala si všetky sily, podoprela sa rukami a posadila si sa.
Bol skorý letný deň, včas ráno, obloha bola krásne modrá, počula si spievať vtáky a jemný vánok šušťať medzi stromami. Po tvojej ľavej strane sa rozprestieralo malé pokojné jazierko a za ním stál majestátne hustý les s vysokými stromami. Nikdy predtým si také miesto nevidela. Bol to pohľad ako z rozprávkovej knihy so šťastnými koncami.
Vzpriamila si sa, aby si sa mohla lepšie porozhliadnuť. Tvoje oblečenie vôbec nebolo mokré, aj keď si jasne mohla cítiť ešte chladnú, vlhkú trávu pod tvojimi rukami.
Obzrela si sa za seba a uvidela si malé dievčatko s plavými vlasmi, oblečené v bielych ľanových šatách, sedieť na tráve obďaleč, pliesť venčeky z púpavy. Všimla si ťa. Postavila sa a rozbehla sa smerom k tebe s dvoma venčekmi v rukách.
Mala si chuť sa jej opýtať, či si v nebi.
Hlúpa otázka, rýchlo si na ňu zabudla.
Ako sa tá malá plavovlasá víla blížila bližšie k tebe, srdce ti zovrel smútok. Obrovská bolesť prebodla tvoju hruď, až si musela zavrieť oči a sťažka sa nadýchnuť. Nerozumela si čo sa deje ani odkiaľ tá bolesť prišla. Dievčatko so smiechom prebehlo okolo teba, nevšímajúc si ťa, akoby si tam ani nebola.
Kam beží?
Otočila si hlavu a uvidela si z diaľky kráčať vysokú postavu.
Bol to muž.
Načahoval ruky naproti dievčatku, vítajúc ju do svojho náručia, povzbudzujúc ju hrubým hlasom aby bežala rýchlejšie no dávala si pozor pod nohy. Malé plavovlasé dievčatko sa znova zasmialo a radostne skočilo mužovi do náručia, dvíhajúc víťazne ruky s dvoma púpavovými venčekmi nad hlavu. On ju vydvihol vysoko a zakrútil sa s ňou, ako to otcovia robia, keď sú hrdí na svoje malé dievčatká.
Zachytila si ju pohľadom.
Tentokrát ťa videla.
Oči sa vám stretli a malá víla sa na teba usmiala. Obrovská vlna bolesti skľúčila tvoju hruď po druhý krát, tento krát tak silno, že si sa bála že ti prasklo srdce. Nechcela si zavrieť oči, nechcela si stratiť kontakt s tým malým dievčatkom v otcovom náručí. Započula si jeho hrubý hlas a otázku, pre koho vyrobila tie dva venčeky.
– Obidva sú pre mňa, odpovedala mu malá plavovláska, nasadila si jeden venček na svoju hlavu, a ako sa s ňou otec v náručí pomaly vzďaľoval, vrúcne ho objala, otočila hlavu, uprene sa zahľadela hlboko do tvojich očí a natiahla ruku s druhým venčekom na znak toho, že patrí tebe.
A vtedy si si spomenula.
To miesto vyzeralo inak, no ty si si ho vždy vysnívala takto. Ako malú čistinku na okraji lesa, zaplavenú púpavami z ktorých si tak rada plietla venčeky.
Spomenula si si na svojho otca a na to akí ste si boli blízky, kým ste sa odcudzili.
Spomenula si si na nekonečné cesty vlakom do práce a z práce, ktorá ťa nikdy nebavila, na všetky premárnené príležitosti a premeškané šance ktoré ti život ponúkol, no ty si ich nevidela pretože si sa hrnula za niečím, čo ani neexistovalo.
Spomenula si si na to ako si sa hnala s davom za lepšou kariérou, za ľuďmi bez charakteru a tváre, ktorí to s tebou nikdy nemysleli dobre.
Spomenula si si, ako si skončila sama, so všetkým čo si kedy chcela mať... no sama. Na pustej ulici bez života.
Ani si sa neobzrela cez cestu, keď si cez ňu prebiehala. Mala si šťastie, že susedka ešte nešla veľmi rýchlo, inak by ťa zrazila. Zatrúbila na teba s úsmevom a zakývala tvojej mame na dvor.
– Musíš si dávať väčší pozor, nikto to za teba robiť nebude, pokarhala ťa mama.
– Si zodpovedná sama za seba a za svoje rozhodnutia, to si pamätaj. Mama sa k tebe sklonila, oprášila ti z bielych ľanových šiat prach z púpav, vložila ti plavovlasý prameň vlasov naspäť za ucho a jemným hlasom pokračovala:
- Aká budeš zajtra, záleží na tom, ako sa rozhodneš dnes. Nie vždy sa rozhodneš správne, ako teraz, bežať cez cestu a nepozrieť sa naokolo je hlúpe, pokrútila hlavnou tvoja mama.
- Ale keď dostaneš druhú šancu, keď príde nový deň, som si istá – silno si ťa pritisla k sebe v objatí – som si istá, že sa rozhodneš správne.
A teraz už utekaj, obed je na stole.
