Schovať sa pod striešku nejakého malého obchodíku s pracovnými odevmi. Zapáliť si cigaretu a o pár sekúnd na ňu nechať kvapnúť kvapku zo striešky. Zasmiať sa, hľadať zapaľovač, striasť sa od zimy, pritúliť sa a nemyslieť na zajtra.
Chcela by som s tebou zmoknúť. V lese. Na lúke. Pod veľkým javorom. Iba ja, ty a dažďové mraky, ktoré by nám robili spoločnosť. Nevidieť začiatok ani koniec, nemyslieť na včera ani zajtra, žiť tu a teraz, byť mokrí a studení, nechať po sebe stekať všetko čo nám nebo ponúkne.
Pramienok vody si prediera svoju cestu mojimi vlasmi. Skĺza po čele smerom ku spánku, pomaly sa presúva nižšie, hladí moje líce, akoby posledný krát, prechádza na krk a stráca sa v útrobách tvojej mikiny...
Otvorila som oči a ty si tam nebol. Nebol si tam nikdy. Keď som ťa potrebovala, keď som sa cítila slabo a bezradne, keď som nevedela ako urobiť omáčku z píniových orieškov. Nebol si tam, keď som prišla prvý deň z práce, nebol si tam, keď som neskôr nastúpila do novej. Nebol si tam, keď som sa tešila z kamarátkiných zásnub, nebol si tam, keď som sa dozvedela, že moja teta zomrela. Nemohla som ťa objať, pritúliť sa, nemohla som sa schovať do tvojho náručia, nemala som šancu cítiť tvoje bezpečné objatie. Nepamätám si tvoju vôňu, tvoj pach a tvoj dych, nepamätám si veľkosť tvojich topánok, vlastne si nepamätám ani tvoje dotyky.
Pamätám si ale, ako sme spolu zmokli. Iba raz. Parkovisko bolo opustené a bar príliš ďaleko. Dážď bol príliš silný a nebo bolo príliš temné. A vtedy si sa smial. Usmieval si sa na mňa, ako keď si ma uvidel vtedy v reštaurácií. Usmieval si sa, akoby to bolo prvý aj posledný krát, akoby sa tá chvíľa nemala nikdy skončiť, akoby všetko záviselo od jednoduchého „tu a teraz“...
Odvtedy milujem dážď. Rada sa prechádzam sama, nechávam na seba padať všetok hnev a smútok, zrútené sny a nenaplnené ideály. Potoky vody ich odplavia preč po mojej tvári. A ja budem svieža, mokrá ako po sprche, pripravená na život. Pripravená na nádej, že ráno, po silnom daždi, vyjde dúha. A všetko začne odznova.
