Prosím... Prosím o tvoju pozornosť, o tvoj čas a tvoju lásku. Prosím o pomoc, o radu a tak potrebné potľapkanie po pleci. Prosím o teba, aby si tu bol pre mňa keď to potrebujem. Prosím. A nie je v tom nič iné, iba úprimná žiadosť. Jedno slovo a milión litrov nádeje. Že to urobíš, že mi pomôžeš, že mi odpustíš, že si ma nájdeš, že budeš vždy pri mne. Jedno slovo, ktoré dokáže nemožné.
Ďakujem... Ďakujem za to že si a za to že ma máš rád. Ďakujem za ochotu a čas, ktorý mi venuješ, hoci by si nemusel. Ďakujem za všetko pekné, čo sme spolu prežili a za všetko, čo je vo mne a ty o tom ani nevieš. Ďakujem za dnešný deň aj keď nebol ideálny, ďakujem za pomoc aj za malé rany ktoré ma naučili žiť. Ďakujem. Jedno slovo a v ňom toľko nevyslovenej vernosti.
Prosím... a ďakujem! Hoc sú niekedy vyslovené s iróniou. Vždy sú to slová, ktoré sa nehovoria len tak niekomu. Hovorím ich tebe, pretože si to o čo som prosila a to, za čo toľko ďakujem. Nemusí to byť definitívne. Nemusí to byť úprimné. Niekedy jednoducho zabúdame na silu tých pár písmen. Ale ich význam zostáva rovnaký. Ako ten ich manželský sľub. Vernosť v dobrom i zlom, bohatstve aj chudobe. Bez hádok to nejde. Ani Prosím a Ďakujem nie sú ideálny pár. Ale sú spolu, patria k sebe, presne tak, ako oni patria tebe. Tak ťa prosím... a zároveň ďakujem. Za všetko a ešte oveľa viac.
