Plačem aj keď sa opijem trochu viac ako je treba, pretože vtedy vždy rozmýšľam nad sebou a uvedomím si, že veľa dôvodov na smiech nemám, aj keď sa smejem stále. Vlastne plačem aj keď silno fúka vietor, viem, nie je to ten pravý plač, ale sú to slzy a s tými by sa plytvať nemalo. Plačem aj keď niekto zomrie. Ani neviem prečo, možno preto, že si uvedomím, že aj ja raz zomriem, možno preto, že s tým človekom sa už nikdy neuvidím a bude mi chýbať. Ale koľkí už odišli, odsťahovali sa, prestali sa so mnou rozprávať alebo zmenili život, a neplakala som za nimi. A možno vždy plačem, pretože aj ostatní plačú. Vlastne ani neviem, prečo to robím.
No ak by si zomrel ty, plakala by som. Nie asi. Určite. Plakala by som, pretože ty nie si len tak niekto. Takých ľudí je málo a je škoda, keď umrú. Plakala by som, pretože by si mi chýbal. Ale tak úprimne. Tak inak. Plakala by som dlho a silno. Možno potajomky, aby ma nevideli. No plakala by som, pretože ty by si si tie slzy zaslúžil. A tie slzy, ver, že tie slzy by boli iné. Úplne iné ako po šťastnom konci zamotanej lásky z letného románu. Boli by iné, pretože by patrili iba tebe a tomu, čo sme spolu zažili a ešte mohli zažiť. Patrili by tebe a tým večerom, ktoré sme prerozprávali a aj tým, kedy sme sa nevideli. Patrili by každej sekunde, ktorú sme trávili spolu, hoci bola úplne obyčajná. Patrili by každej premárnenej minúte, každému zle pochopenému slovu a všetkému, čo sa malo stať inak. Všetkému, čo som cítila, keď som sedela na tom gauči vedľa teba, všetkému, čo mi vždy preblesklo hlavou, keď som ťa videla smiať sa, každej jednej zimomriavke, ktorá mi prebehla po tele, keď si sa mi nečakane zadíval do očí. Tie slzy by patrili iba tebe, tebe celému, aký si, pretože ty nie si len tak niekto. Nie pre mňa. Viem, že by si mi povedal, toto som už počul. Ale je to pravda. Pre mňa nie si len tak niekto.
Chcem aby si to vedel. Chcem aby si vedel, že je tu človek, ktorému na tebe záleží. Chcem, aby si vedel, že by som plakala, ak by si zomrel.
Plakala by som, pretože ťa mám rada.
