Miluješ ho, aj keď to nie je to pravé ticho. V diaľke žije nočné mesto, ľudia sa zabávajú a tancujú, nemyslia na nič. Ako ty teraz. Iba tak ležíš za mestom na lúke a pozeráš sa na hviezdy. Nevidieť ich dobre. Lampy, ktoré nám svietia pod nohy ich schovali. V diaľke hučí rieka, naráža do skál a silou-mocou sa chce dosať zo zovretia svojho koryta. Cvrčky začínajú hrať tretie husle a žaby ešte nestihli zaspať. Ktosi sa zasmial, tak schuti a od srdca. No ty to nevnímaš. Ani smiech, ani mesto, ani nočných muzikantov, ani rozhnevanú rieku po búrke. Počuješ len ticho a pálenie cigarety. Presne ten zvuk. Keď škrtneš zápalkou a ona zasyčí silným plameňom. Horí na drievku a čaká, ako ti poslúži. Tie dve stotiny sekundy, kým sa oheň dotkne tabaku a ty potiahneš ten hnusný decht priamo do pľúc. To zapraskanie cigaretového papierika a vzdor tabaku, čo nechce byť spálený a vyfúknutý do vzduchu.
Miluješ to ticho. Vtedy tvoje myšlienky pridajú hlasitosť a prekrikujú sa, kto si uchmatne miesto v prvom rade. Ktorú z nich si vyberieš ako prvú, pohráš sa s ňou, ukončíš ju alebo odložíš do šuplíka – vybaviť neskôr. To ticho, keď si sama so sebou a svojím svedomím, keď si uvedomíš prečo si taká aká si. Občas vie ticho priniesť veľa otázok, a občas veľa odpovedí. Nemôžeš vedieť, kedy sa ti dostane ktorého. To by potom všetci premýšľali iba v určitom čase. Aby dostávali iba odpovede. Ale ver mi, prestalo by ich to baviť. Postupne by totiž neboli otázky, na ktoré by bolo treba odpovedať. Je dobre, že je to tak, ako to je. Nevieme čo sa stane, kedy ani ako. Život prináša veľa prekvapení, veď to poznáš. A ticho ti na nich pomáha trhať baliaci papier.
Preto ho tak miluješ. To ticho, keď nevnímaš žaby ani hučiace autá v diaľke. Ticho nie je limitované ako litre mlieka kúpeného v akcií. Nie je nedostupné ako kabelka od Prady, nie je nedosiahnuteľné ako Ká dvojka. Nie je ho málo ako čipsov v nafúknutých sáčkoch. Nie je drahé, nie je vzácne, nie je pochopené.
Skús to. Sadni si v obývačke na gauč pred mlčiaci televízor. Rádio ti nehrá, počítač neláka. Zavri si oči a počúvaj. Ešte chvíľku si budeš musieť počkať. Ešte chvíľku to potrvá. Najskôr budeš počuť trúbiaci kamión, ulicu, chladenie mraziaka, žmýkajúcu práčku, stromy za oknom prehýnajúce sa pod náporom vetra. A potom to príde. To ticho. Také sýte, také hlučné, také jednoznačné, také definitívne jasné. Jednoducho ticho, v ktorom budeš sama sebou.
Pomáha. Aj preto ho miluješ. A ja tiež. Tak poďme spolu mlčať a nechajme naše svedomia, nech do ticha vykričia všetko čo ich trápi. A potom sa spokojne pozrieme hore a budeme sa tešiť z dúhy.
