Na stotinu sekundy zacítiš rodinnú grilovačku, vôňu mladej kukurice na poli, ktorú ešte nestihli ukradnúť. Počuješ trúbenie nedočkavých vodičov na priecestí, hluk železného obra čo ťa vezie na miesto určenia, šuchot bulvárnych noviniek v rukách spolusediaceho, nervózny hlas cestujúcej a pokojný hlas sprievodcu.
Ten moment, keď toto všetko prestaneš vnímať a necháš sa unášať v rytme koľajníc. Oči nevidia, uši nepočujú, ústa nehovoria, srdce nebolí. Si len ty, nahá pred svojim svedomím, malá pred veľkou pravdou, bezradná držiac za ruku svoje problémy, s rybárskym nožíkom proti armáde otázok.
Ešte zostaň sedieť a zahraj si mariáš s myšlienkami. Máš čas. Konečná je ďaleko a čaká ťa s otvorenou náručou. Neplánuje odísť. Ešte zostaň sedieť a premýšľaj o živote, o sebe, o novej práčke, o výpredajoch v nákupných centrách, o nešťastnej láske, o zákernej kamarátke, o včerajšej večeri a dnešných raňajkách, o všetkom na čo si zabudla a o ničom, na čom záleží. Nechaj svoje myšlienky behať kade sa im zachce. Nech sa premiešajú, potriedia, zamotajú alebo rozuzlia.
Poznáš to? Ten moment, keď vo vlaku zavrieš oči iba na chvíľku. Tá stotina sekundy po prebratí, kedy nevieš kde si ani kam ideš. Nevieš čo chceš, nevieš prečo ani ako. A potom ti myšlienky zaklopú na dvere a ty máš zrazu vo všetkom jasno. Áno, občas sú riešenia jednoduchšie ako sa zdajú a prídu vždy vtedy, keď ich najmenej čakáš. Preto sa občas oplatí sadnúť si na nesprávne sedadlo a veriť.
Veriť, že ten moment príde práve teraz.
