1. Časť – Úvod, rady a tipy
Už je to rok čo sme sa vrátili z asi najúžasnejšieho tripu aký sme podnikli. Dlho ma lákalo hodiť ho aj na papier, podeliť sa s prežitým a možno aj poradiť niekomu ďalšiemu. Ako častý čitateľ rôznych cestovateľských blogov som sa rozhodol to skúsiť. S tými blogmi ako keby sa vrece roztrhlo, občas mám pocit že ľudia idú na nákup do tesca a na druhý deň už píšu o tom blog. Tak som si povedal prečo nie, pocestoval som kus sveta, napíšem o tom. S písaním mám minimálne skúsenosti, tak to treba brať na zreteľ. Aký je to paradox. Keď sme v škole písali slohy, bol by som asi radšej na stavbe celý deň štrk lopatoval, alebo doma v záhrade krumple okopával len aby som nemusel na tie dve A4 napísať čo som robil počas prázdnin. A teraz, dobrovoľne, bez mučenia sa do toho púšťam aj sám.
Už ani neviem prečo, ale Amerika a hlavne USA ma vždy lákali. Či už to bolo kvôli filmom a seriálom, na ktorých sme ako deti vyrastali, neviem, a vlastne je to už jedno. Čo viem určite, že som sa tam vždy chcel ísť pozrieť a som strašne rád, že sa mi to aj s priateľkou podarilo. Určite sú aj ďalší, ktorí nad niečím takým uvažujú a preto som si po veľmi dlhom rozmýšľaní a nahováraní povedal, že o mojich skúsenostiach niečo napíšem, podelím sa o ne a hádam aj niekomu pomôžem.
Ak chce niekto cestovať, či už sa mu to páči alebo nie, potrebuje peniaze. A cesta do Ameriky určite lacná záležitosť nie je. Nepatrím k šťastlivcom, čo im doma stromy rodia 100 eurovky, ani tatko nie je riaditeľ banky alebo v predstavenstve nejakej štátnej firmy. To by sa cestovalo jedna radosť. My sme si to museli klasicky odmakať a našetriť. Pracovali sme v Anglicku, takže to šetrenie bolo o čosi jednoduchšie ako keby sme si museli našetriť tu doma.
Ak už tie peniaze mám a som stále rozhodnutý, že ich pôjdem minúť na cestovanie po Amerike, prichádza podľa mňa najdôležitejšia časť. Plánovanie. Ak idete na miesto, o ktorom už od detstva snívate, na miesto, o ktorom viete, že sa tam už asi tak ľahko nedostanete, dáte si záležať, aby ste za svoje odmakané a našetrené peniaze videli maximum. Predtým, ako vôbec začnete uvažovať nad kúpou leteniek, by ste mali mať rozmyslené kam chcete ísť, čo chcete vidieť, čo chcete zažiť, ako chcete cestovať (auto, vlak, autobus), ako chcete nocovať (hotel, hostel, kemp) a koľko ste ochotní nato obetovať. Pre mňa je už samotné plánovanie takejto cesty vzrušujúce, niekedy dokonca zaujímavejšie ako potom samotný trip. Som zástanca nezávislého cestovania, takže žiadne cestovky, len svoje vlastné schopnosti. Nepotrpím si na luxusné bývanie ani fajnové reštaurácie. To sú položky na ktorých sa dá ušetriť najviac. Takže ak očakávate tipy na nenáročnú a easy cestu, zážitky z 4 a 5 hviezdičkových hotelov, recenzie na tie najfajnovejšie reštaurácie, ste na zlom mieste. Ak ale hľadáte pár dobrých tipov ako vidieť čo najviac, minúť čo najmenej a premeniť investované peniaze najlepšie ako sa dá, ak uprednostňujete dovolenku, po ktorej sa vrátite domov a poviete si, že potrebujete ešte pár dní dovolenky aby ste sa zregenerovali po dovolenke, ste na správnom mieste.
Prvá vec ktorú treba vybrať je termín. Samozrejme, aj v Amerike platí, čím teplejšie vonku, tým je všetko drahšie a preplnenejšie. Letenky v lete stoja viac ako v iných termínoch. Každý asi chce mať čo najlepšie počasie, takže ak nejdete na Floridu alebo do Kalifornie, kde máte teplo celý rok, budete chcieť ísť počas letných mesiacov. Ja som veľký športový fanúšik, takže som termín vyberal hlavne podľa tenisového US Open a štartu sezóny NHL. Plus som chcel vidieť nejaký zápas NBA, baseballu a amerického futbalu. Asi najjednoduchšie a najlacnejšie sa dá z Európy dostať do New Yorku a práve tam sa odohráva US Open, takže výber začiatku tripu už nebol taký zložitý. Horšie to bolo s dátumom odchodu. S jednosmernou letenkou ísť do USA je asi nemožné. To je to isté ako keby ste colníkovi povedali, že tam chcete zostať nelegálne. Rovno vás otočí a pošle do prdele. Takže potrebujete spiatočnú letenku. A teraz vybrať ten správny dátum odchodu. Turistické víza dostanete na 90 dní, takže viete do akého obdobia sa treba zmestiť. Väčšina ľudí ide na pár dní, možno týždňov, takže s týmto problém mať nebude. My sme ale chceli vidieť čo najviac, takže tie tri mesiace boli nakoniec tak akurát. Strávil som týždne, možno aj mesiace pri kompe googlením, plánovaním. Povyberali sme miesta, ktoré vyzerali zaujímavo, pridali ich k miestam ktoré sme už poznali, o ktorých sme už vedeli, že tam chceme ísť a dostali sme približnú trasu, kadiaľ by sme mohli ísť. Samozrejme táto pôvodná trasa sa ešte nespočetne krát menila. Keď už sme mali vybrané kadiaľ pôjdeme, na druhý deň bol na internete nejaký článok a tam krásne fotky z nejakého miesta v Amerike. Hneď som pozrel kde to bolo a ak to nebolo úplne od ruky, už to bolo aj na našej mapke. Potom to bol zas nejaký dokument v telke a zase sa cesta menila. Potom pri náhodnom blúdení po nete sme našli stránku nejakej americkej nízkonákladovky, pozreli ceny a opäť sa naše plány menili. Veď keď sme tu, obetujeme pár dolárov navyše a pôjdeme aj na Aljašku, alebo Havaj, bližšie k nim už tak skoro nebudeme. Takto sa to nabaľovalo a nabaľovalo až do bodu, keď sme sa príblížili k tým 90 dňom a nič ďalšie nás už nezaujalo. Vtedy sme si konečne mohli povedať, this is it.
Keď už sme vedeli kam všade chceme ísť, prišla na rad ďalšia veľmi dôležitá položka, transport. Ako som už napísal skôr, uprednostňujem nezávislé cestovanie. Nad ničím iným ako nad autom som ani neuvažoval. Na nič sa nemusíte spoliehať, ste pánmi svojho vlastného času a okrem toho stihnete oveľa, oveľa viac ako keby ste museli cestovať vlakmi alebo autobusmi. Už bolo treba vybrať len to správne, alebo skôr tú správnu spoločnosť. Pôvodne sme chceli niečo podobné ako sme mali rok predtým na tripe okolo Austrálie, campervan. Auto veľkosti normálneho kombíčka, ktoré cez deň šoférujete a v noci si v ňom rozložíte posteľ a pohodlne sa vyspíte. Odpadá tak hľadanie hotelov a dá sa tak pekne ušetriť. Žiaľ v Amerike som nič také nenašiel a čo sme aj našli, bolo drahšie ako spávať v hoteloch. Ak ste už rentovali auto, viete že nie je všetko také skvelé ako sa vám v reklamách snažia nahovoriť. Veľký pozor na podmienky prenájmu. Auto som pozeral cez mnoho porovnávacích stránok a nakoniec najlepšie vyšla priceline.com. Rezervovať auto je úplne jednoduché. Zadáte odkedy dokedy, kde si auto vyzdvihnete, kam ho vrátite a hotovo. Potom vám vyhodí celú škálu áut. Je len na vás aké si vyberiete. Keďže sme vedeli, že ideme na dlhšie, chceli sme niečo väčšie a pohodlnejšie. Potrebovali sme auto s unlimited milleage, auto s ktorým môžeme do Kanady a hlavne, čo som zistil, že bol dosť veľký problém, auto ktoré vám požičajú na viac ako 30 dní. Vyhľadávacia stránka vám nájde autá veľmi ľahko, len potom keď čítate podmienky, zistíte že unlimited millaege sa týka len štátu, v ktorom si auto rentujete, ďalšia vám auto dovolí zobrať do Kanady ale už nie unlimited, ďalšia vám ho dá na tri mesiace ale s tým, že ho každých 30 dní prinesiete nazad na pobočku, odkiaľ ste si ho požičali na kontrolu. Ak sa chystáte na cestu okolo USA, viete, že auto pri takýchto podmienkach, je vám dobré akurát na dve veci. Už to chvíľu aj vyzeralo že sa na to vykašleme a nepôjdeme nikam, ale nakoniec sa po dlhom hľadaní, po pár telefonátoch do USA našla spoločnosť, ktorá spĺňala všetko, čo sme potrebovali. Zarezervovať auto bola potom maličkosť. Jedna rada ohľadom rentovania áut. Neberte auto z letiska. Požičanie auta z letiska stojí aj raz toľko ako z iných pobočiek, a pri skoro 80 dňoch to už robí peknú sumu. V našom prípade to bolo vyše 2000 dolárov. Jediné čo sme museli urobiť, bolo kúpiť si lístok na metro a lístok na autobus do New Jersey, čo bolo asi 10 dolárov dokopy. Netreba byť lenivý a tých pár dolárov vám vie ušetriť pekný balík peňazí. Samozrejme nesmiete zabúdať, že potrebujete kreditnú kartu. Za hotovosť vám auto nepožičajú a ak máte debetnú, nie všade vám ho dajú, a ak aj dajú, bude to stáť o pár stoviek viac.
Keď už máme vyriešené auto, máme naplánovaný itinerár, konečne môžeme kupovať letenky. Mne sa časom osvedčila stránka skyscanner.net. Aj tu platí, čím skôr kupujeme, tým sú letenky lacnejšie a lepšie. Aj keď za tých pár mesiacov, čo som ich sledoval, ceny až tak veľmi nestúpli. Možno o pár desiatok eur. Čo sa ale dosť rapídne menilo, boli lety, ich dĺžka a časy. Nikto asi nechce absolvovať 10-11 hodinový let (zarátaný aj jeden prestup) za 40 hodín s dvomi alebo tromi prestupmi. My sme pozerali lety z Viedne, Prahy a Budapešti a nakoniec cenovo najvýhodnejší, nie najlacnejší, sme našli z Budapešti, s jedným dvojhodinovým medzipristátím v Londýne, na JFK v New Yorku. Viac menej ideálny let. Pristátie naplánované poobede, čiže ešte kopec času na presun z letiska za svetla, len jedna zastávka a celková dĺžka okolo 11 hodín. Aj keď z Varšavy boli aj priame lety a o dosť lacnejšie, keď sme si zrátali čo by nás to stálo času a peňazí sa tam dostať, vôbec sa nad tým neoplatilo ani uvažovať.
Tu už pred nami stálo vážne rozhodnutie, odtiaľto už nebolo cesty nazad. Cestu sme mali vybranú, už bolo treba len kliknúť na confirm. Auto sme mali booknuté, ale to nás nestálo nič, aj keby sme sa tam neukázali, nič nám nemohli účtovať, žiadne bankové údaje sme nezadávali. Sedenie za kompom a googlenie amerických miest nás tiež nič nestálo, značenie si prejazdových bodov do Google Earth a vypočítavanie koľko trvá cesta z mesta A do mesta B ma tiež stálo len môj voľný čas, ktorý by som asi aj tak asi presedel za kompom pri nejakom filme alebo seriáli. Toto bol ten bod, keď už musíte byť na 100 percent rozhodnutí, že do toho idete. Tu príde to posledné zapochybovanie. Necestujeme na týždeň do Chorvátska, kde asi najhoršie čo sa môže stať, že nám bude pár dní pršať, alebo dostaneme defekt. Ideme na trojmesačný trip okolo severnej Ameriky, požičaným autom, kde takmer nikoho nepoznáme, kde je strašne veľa vecí, čo sa môžu pokaziť. Našťastie toto pochybovanie trvalo len pár sekúnd. Pozreli sme sa na seba, usmiali sa, zhlboka sa nadýchli a klikli na confirm. Letenky boli booknuté, už sa nedalo cúvnuť. Už to bolo isté, ideme do Ameriky. Hurá.
Keď už sme mali tieto hlavné letenky booknuté, mohol som sa pustiť do bookovania vnútroštátnych leteniek. Naplánovali sme si popri jazdení kol dokola Ameriky aj tri letecké odbočky, Aljaška, Hawaj a Cancun v Mexiku. Také 4-5 dňové zachádzky. Až tu sa ukázala presnosť môjho plánovania. Prvý let na Aljašku bol asi po mesiaci cestovania, takže som musel byť poriadne presný. Ak si niekde prispíte hodinku, dve, viete že sa to dá ešte nejako dobehnúť, maximálne strávite niekde o dve hodiny menej ako ste plánovali. Ak nestihnete let, neurobíte s tým nič. Môžete si kúpiť letenku na ďalší termín, ale to by už bola pekne mastná cena a tomu sme sa chceli určite vyhnúť. Takže ak niečo takéto plánujete, nechávajte si dobrú rezervu. Aj tu, ako všade inde platia Murphyho zákony, čo sa môže posr..ť, to sa aj pose..e. Musím zaklopať, nám vyšli všetky tri lety podľa plánov.
Ďalšia dôležitá vec, na ktorú netreba zabudnúť, sú víza. Aj keď máme s USA bezvízový styk, nestačí len prísť na letisko a ukázať colníkovi pas. Do 90 dní na turistické účely treba vyplniť elektronický formulár ESTA. To ich zrušenie víz pre Slovákov znamená akurát to, že nemusíte ísť na ambasádu, ale viete si všetko vyplniť doma online. Zadarmo to tiež nie je, stojí to okolo 10 dolárov. A ak vám to nedajú, z hoci akých príčin, musíte na tú ambasádu tak či tak. Čo som ale čítal, skôr vás otočia nazad na letisku v Amerike ako by vám zamietli ESTU. Ak máte platný pas, nemal by byť žiadny problém. Skontrolujte či je platný ešte pol roka po vašom plánovanom návrate domov, ušetríte si hodne času. Ja som pri vyplňovaní ESTY zistil, že mi pas vyprší asi 5 a pol mesiaca po návrate, takže ma to samozrejme nepustilo ďalej. Tým, že sme ešte žili v Anglicku, nás behanie po ambasáde neminulo, aj keď len po našej. Samozrejme tam nemôžete prísť ako u nás na fízláreň, vystáť si radu a hotovo. Treba si dohodnúť termín. Trhať sa tam netrhajú, takže mi dali termín o tri týždne. Vydanie pasu trvá 4 týždne, plus s cestou hovorili, že to môže byť aj 6. Ešte že som si to všimol s dostatočnou časovou rezervou, lebo neviem, neviem ako by to dopadlo. Musel by som narýchlo letieť domov, dať si robiť pas na počkanie. O pár stoviek by sa trip pekne predražil. Našťastie mi prišla SMSka z ambasády asi tri týždne pred odletom, že si môžem prísť pre pas. Vyplniť ESTU trvalo pár minút a hneď to aj ukáže potvrdenie, že ste good to go. Nikde to nepýtali, ale ak to chcete mať na papieri, hneď si to vytlačte, na mail vám nič nepríde.
Ak už idete hocikam na dovolenku alebo na trip, jedna z najdôležitejších vecí, ak nie tá naj sú peniaze. V tomto prípade doláre. Ak idete na týždeň, viete si približne vyrátať koľko asi budete potrebovať. Ak idete na tri mesiace, garantujem vám, že sa to nedá. Zameniť doma? Ale koľko. Brať si eurá so sebou a zameniť tam? Používať kartu? Nezderú ma banky aj z posledných gatí? Čo by bolo najlacnejšie? Musím sa priznať, že toto bola dosť veľká dilema. Našou výhodou bolo, že sme boli až do odchodu v Anglicku a tam tie banky až také nenažraté nie sú. Kým sme sa nevrátili na Slovensko som ani nevedel čo je to platiť za vedenie účtu, za výbery z bankomatu, za platby kartou a už vôbec nie za vklady na vlastný účet. Takže som vedel, že ak budem platiť kreditkou, nebudem zato platiť žiadne poplatky. Nastavil som si trvalý príkaz, aby mi peniaze automaticky sťahovali z účtu v plnej sume, aby som neplatil nič navyše. Ale tiež som vedel,že za výbery z bankomatov v zahraničí si dosť účtujú. A cash pri sebe potrebujete. Nech je Amerika vyspelá ako chce, ani tam neviete všade platiť kartou. Našťastie v Anglicku existujú spoločnosti, ktoré vám vydajú karty aj v zahraničných menách. Jednoducho si objednáte kartu akú potrebujete, v našom prípade to bola dolárová, nabijete si ju sumou akú potrebujete, a hotovo. Stiahli sme si ich aplikáciu, ktorá vám ukazuje aktuálny kurz a prepočet aká suma vám príde na kartu, žiadne skryté poplatky. Veselo platíte, neplatíte za výbery, za nič. Vlastne sa tá karta správa ako by bola vydaná domácou bankou. Tiež sú tam obmedzenia na vybranú hotovosť za deň, ale to aj tu u nás. A keď viete, že ju môžete používať každý deň, bez poplatkov, nemusíte ani vyberať veľkú hotovosť a strachovať sa, aby ste to niekde nestratili alebo aby vás neokradli. Pre istotu sme si vybavili každý jednu. Len škoda že na Slovensku nič také nemáme. Asi tu nie je toľko cestovateľov, čo by to využili.
Keď už sme vedeli, že obytné auto mať nebudeme, prišlo na rad aj hľadanie ubytka. Prvé na um prišlo kempovanie. Lacnejšie ako hotel, a v Austrálii to bola aj celkom sranda. Žiaľ, čo sa kempovania týka, Amerika je v porovnaní s Austráliou na tom dosť biedne. Ďalšia vec bola, že približne polovicu nášho tripu tvorili návštevy amerických veľkomiest, kde to povolené nie je. Ani si asi neviem predstaviť, ako by sme si rozkladali stan niekde v Central Parku. Takže prišlo na rad chekovanie hotelov. Žiadny lacný špás to v Amerike nie je. Už len ubytovanie v New Yorku na týždeň vychádzalo skoro ako letenka. Aj keď už skúsenosti s rôznymi stránkami typu hostelbooker, hostelworld, triavago, airbnb mám, hľadanie lacného ubytovania bolo komplikovanejšie, ako som si predstavoval. Po hodinách strávených na rôznych fórach zisťujúc ako sa čo najlacnejšie a najslušnejšie ubytovať som narazil na couchsurfing. Po všetkom čo sme už pocestovali, sa aj trochu hanbím, že som o ňom nepočul už predtým. A aj mi je to trochu teraz ľúto, mohli byť predošlé cesty zaujímavejšie. Nebyť couchsurfingu, o Amerike by sme asi dokopy nevedeli nič, len to, čo každý vidí vo filmoch a tie majú asi toľko spoločného s realitou ako majú filmy ako Hostel a Eurotrip so Slovenskom. Bez couchsurfingu by asi jediný ľudia, s ktorými sme prišli do kontaktu, boli recepčné na hoteloch, čašníčky, predavačky a pumpári. To asi nie je tá najideálnejšia vzorka na spoznanie národa. Aj keď asi couchsurfingová komunita tiež nie je tá najobjektívnejšia vzorka na posúdenie aký sú skutoční Američania, určite 100 krát vierohodnejšia ako filmy a seriály. Sú to scestovaní, pohodoví, pohostinní ľudia, plný skúseností a dobrých rád, o ktoré sú vždy pripravení sa podeliť. Couchsurfing je jednoducho úžasný projekt. Dôkaz, že ľudia sú ešte stále schopní pomôcť druhému človeku len za dobrý pocit, nejaké tie cestovateľské historky a možnosť pokecať s niekým z opačného konca sveta. Pôvodne bol couchsurfing pre nás iba spôsob ako zadarmo prenocovať a ušetriť peniaze, nakoniec sa ale stal asi jedným z najzaujímavejších prvkov nášho tripu. Samozrejme začiatok bol aj tu ťažký. Ste tam nový, nikdy predtým ste týmto spôsobom necestovali, neviete čo od toho očakávať. Aj keď tí ľudia sú pohostinní, nikto neakceptuje vašu žiadosť na prenocovanie, ak máte prázdny profil, bez podrobných informácií o sebe, bez fotky. Každý chce vedieť komu otvára svoje dvere a koho necháva prespať pod svojou strechou. Čím podrobnejšie máte vyplnený svoj profil, o to dôveryhodnejšie a serióznejšie vyzeráte. A asi najdôležitejšou vecou sú tu referencie. Tie vám napíšu vaši hostitelia, alebo vaši hostia, ak ste to vy kto ubytováva. Na začiatku nemáte žiadne, takže aj ľudia sú nedôverčiví. Po pár zamietnutých requestoch, mi jedna z tých, čo ma odmietli, dala pár veľmi dobrých rád ako nato. Každý tu raz začínal bez referencií, tak mi poradila, aby som poprosil jedného, dvoch kamarátov, aby sa tiež zaregistrovali a napísali pár pozitívnych vecí o mne. Tiež to bola ona kto mi poradil aby som si čo najviac vyplnil profil a aby som naň pridal aj svoju priateľku, že ako pár nás skôr niekto zoberie ako len mňa, samotného chlapa. Ďalšia vec bol samotný request. Napísať opäť čosi o sebe, prečo práve k nej chcem ísť, popísať svoju cestu, skrátka zaujať toho hostiteľa. A ono to naozaj fungovalo. Keď som už začínal byť nervózny zo všetkých odmietnutí, začali prichádzať prvé akceptácie. Kamarát mi dal prvú pozitívnu referenciu, teda ja som mu napísal čo a on to tam iba skopíroval. Vyplnil som profil podrobne ako som vedel a pomaly sa to rozbehlo. Žiaľ, nedalo sa takto naplánovať celú cestu. Ľudia nevedia či budú doma o tri – štyri mesiace, či budú mať čas, alebo nie. Podarilo sa mi pozajednávať hostiteľov aspoň na prvých pár týždňov. A potom to je už dosť komplikované, keď ste na ceste, denne hodiny za volantom, k internetu máte prístup len na miestach s free wifinou, nemáte čas sedieť pol dňa za tabletom a posielať requesty. Takže sme bookovali aj rôzne hotely a hostely. Našťastie keď nehľadáte v tých najväčších veľkomestách, tak tá cena ubytovanie sa dá prežiť. Opäť platí, čím skôr rezervujete, tým lacnejšie, a aj väčší výber. Na podobnom princípe ako couchsurfing funguje aj stránka airbnb, rozdiel je v tom, že tu už za ubytko platíte. Ale opäť bývate u niekoho doma, ste v kontakte s reálnym človekom, nie s personálom v hoteli. Výhoda airbnb je, že tu vás nemôžu odmietnuť, lebo si za nocľah platíte. Počas cesty sme využili asi všetky druhy ubytovania aké sú dostupné. Spali sme v peknej, priestrannej izbe v hoteli, tlačili sme sa ôsmi v jednej izbe v hosteli, nocovali sme pod stanom v kepme v národných parkoch, kde po nociach okolo nás blúdili zvieratá, bývali sme u domácich vďaka couchsurfingu, dokonca sme pár nocí strávili aj v aute na sklopených sedadlách pri Wallmarte ( supermarket, ako u nás tesco). Tu sa ukázala veľká výhoda toho, že sme si zobrali väčšie auto. Po sklopení sa sedadlá dali dať až skoro do vodorovnej polohy a po úplnom odtiahnutí sedadla dozadu som si vedel aj ja moje dlhé nohy vyrovnať. Žiadny luxus, ale občas to vytrhlo tŕň z päty. Je večer, tma, práve ste prišli do mesta, nemáte zajednané ubytovanie, ste unavení, nemáte chuť ani sily začať hľadať ubytovanie, či už nejaký kemp alebo hotel. Dáte do navigácie Wallmart, v okruhu pár kilometrov vždy nejaký bude. Sú väčšinou otvorené 24 hodín denne, takže aj toalety máte po ruke, jedlo ak ste hladní. Na niektorých Wallmart parkoviskách dokonca spali aj iní dobrodruhovia okrem nás - karavany.Takže sme sa cítili o čosi lepšie. Zopár krát nás veru zachránil hotel wallmart.
Posledná, nie však nepodstatná vec, ktorú je dobrú zvážiť v predstihu, sú vstupenky. Či už sú to zábavné parky, športové podujatia alebo výlety, všetko si viete zarezervovať v predstihu. Ušetríte tým kopu času a aj peňazí. Pri športoch je dobré sledovať ich v poriadnom predstihu. Tu kúpou na internete nič na vstupnom neušetríte, ale zabezpečíte si istotu že sa tam vôbec dostanete. My sme chceli ísť na US Open. Dúfať, že ráno pri pokladni ešte budú nejaké lístky na Djokoviča, alebo Sharapovu je dosť veľké sci fi a predstava, že na zápas NY Rangers budú večer pred zápasom ešte nejaké voľné miesta je úplná fantazmagória. Toto nie je futbalový Slovan, kde si bez problémov môžete kúpiť celý sektor len pre seba. Pri zábavných parkoch nie je problém si kúpiť lístky aj pred vstupom, ale tam už je to drahšie. Dosť veľa parkov ponúka časovo neobmedzené vstupenky, takže nemusíte ani vedieť, kedy presne tam budete. Jedna rada na záver, ak chcete ísť dovnútra sochy slobody, potrebujete špeciálnu vstupenku, a tú si treba zarezervovať aj 3-4 mesiace vopred. Na ostrov sa dá dostať v pohode.
To by bolo asi všetko na úvod. Dúfam že to veľmi nenudilo a v ďalšej časti už prejdeme na to zaujímavejšie, na samotný trip, konkrétne na najväčšie americké mesto, ktoré sa prezýva Veľké jablko, alebo sa mu tiež hovori mesto, ktore nikdy nespí. New York.
