Do ďalšieho rána sme sa zobúdzali hneď za svitania s vedomím, že nás čaká ďalší, dlhý, celodenný presun do Kanady. Ani neviem kedy v noci prestalo šľahať, ale stan sme ešte ráno skladali vlhký a zospodu pekne zablatený. Nebol čas ho sušiť, ale plánovali sme ho použiť na ďalšiu noc v Kanade, tak jeden deň len nejako prežije. Opúšťali sme Yellowstone trochu sklamaní. Nie s parku alebo prírody, ale že sme tam strávili len tak málo. Druhý krát už by som to naplánoval trochu inak. Po chvíľke sme sa zastavili v prvom mekáči, čo bol po ceste. Taká klasika, ranná káva pre priateľku a hlavne wifina. Čeknúť čo sa doma deje, pozrieť facebook, skontrolovať maily a tak. Kúpili sme si v New Yorku sim kartu, ale signál sme nemali asi 70 percent času, takže nám bola na nič. Ešte že sú McDonaldy na každom kroku. A ak nie mekáč, tak určite KFC, Wendy’s, Burger King alebo nejaký iný fast foodový reťazec. Samozrejme sme z času na čas skontrolovali aj predpoveď počasia, ale už nejakú tú chvílu sme to ignorovali. Skoro ma vystrelo, keď som pozrel, ako má byť najbližšie dni v Kanade. Prvý deň snehová víchrica a nočné teploty do -13 stupňov. V sekunde sa rozplynuli naše plány o kempovaní. Rýchlo na hostelbooker a pohľadať ubytko. Pri rýchlosti, akou mi odpisovali z couchsurfingu, som ani neuvažoval nad nim. Veľa voľného nebolo a čo bolo voľné, bolo aj pekne drahé. No ale na výber sme teraz nemali. Pri -13 sa ani v aute spať nedá. A hlavne nie tri noci. Tak sme si bookli dve postele v 8-miestnej sharovanej izbe. Po ubytovaní nás čakal ďalší problém, čo bolo treba rýchlo vyriešiť. Nemali sme nič na seba na mínusové teploty. Bol začiatok septembra, a predpovede hlásili 15-20 stupňov cez deň. Predošlí víkend toľko aj bolo. Podľa toho sme sa zariadili. Tak a teraz hľadať zimné veci. Pobehali sme pár obchodov po ceste, ale tie ceny nás pekne uzemnili. Lacná Amerika, určite. Nakoniec sme zablúdili do walmartu. So mnou až taký problém nebol. Prvá vetrovka, čo vyzerala trochu normálne, prvé gate, čo mi boli dobré, dvoje teplé ponožky a bolo vybavené. Žiaľ, so ženami to tak ľahko nejde. Asi každý chlap to pozná. Nič nie je dobré, nič nesedí, nič neladí, nič sa nepáči a tak ďalej. Na výber žiaľ veľmi nemala, tak si nakoniec musela niečo vybrať, ak nechcela zamrznúť alebo stráviť ďalší pol deň len behaním po obchodoch. Našťastie si uvedomila, že o čo viac času strávime behaním po obchodoch, o to menej potom strávime v samotných horách. A tam sme sa obaja neuveriteľne tešili. Už sme aj tak stratili pol dňa, tak sme nechceli viac. Hodila pár vecí do košíka a pobrali sme sa ďalej. Nocľah sme nemali, tak sme to riešili hotelom wallmart. Túto noc až taká zima nemala byť a boli sme ešte kus cesty od hôr, tak sa to dalo v pohode prežiť. A tentoraz sme už mali aj zimné veci, takže pohodička.
Na ďalší deň sme mali podľa GPS-ky ešte 5 hodín do cieľa, do Banffu. Spali sme asi hodinku od kanadskej hranice. Po pár míľach začal pomaličky poletovať aj prvý sniežik a kým sme sa dostali k hraniciam už ho bolo všade plno a na ceste pekná brečka.
Na colnici pohodička, pred nami skoro nikto, colník sa spýtal pár otázok a pokračovali sme si ďalej. Neprešla ani pol hodina a spustila sa poriadna víchrica. Zažil som už síce za volantom väčšiu, ešte v Anglicku, ale tam som mal aspoň zimné gumy na aute. A ani títo Kanaďania nevyzerali, že sú nejakí experti na jazdenie po snehu. Kto by to o nich povedal. Zimu a sneh majú veľkú časť roka, ale šoférovať na ňom veľmi nevedia, aspoň títo, čo sme predbiehali, moc nevedeli. Išli sme krokom a z času na čas sme zazreli aj nejakého nešťastníka v priekope alebo otočeného na streche na poli pri ceste. Mali sme šťastie aj na jeden skrížený kamión, na naše šťastie v protismere. Nejako sme sa, chvala bohu, dostali bez ujmy do Calgary.
Tam sme ešte stvrdli v zápche, až sme sa nakoniec dostali do vysnívaného Banffu. Nebolo síce desať ako sme plánovali, ale už pomaly tri poobede, ale boli sme radi, že sme sa sem dostali živí a bez ujmy. Po ceste do dediny sme sa zastavili ešte zastavili pri jazere Minnewanka. Veľký výhľad sme kvôli sneženiu a hmle nemali, ale aj tak nám to tu učarovalo. A to bol len začiatok.
Na check-ine v hosteli sme zistili, že nie sme jediní, kto kvôli počasiu musel meniť plány a narýchlo hľadať ubytovanie. Stretli sme tu aj partiu asi ôsmich Slovákov, tiež na tripe po Kanade. Prípravu na cestu zobrali dosť seriózne, dokonca si aj personalizované súpravy dali urobiť. V slovenských farbách, so slovenským znakom a nápisom Kanada 2014. Vyzeralo to dosť coolovo. Zhodili sme veci rýchlo do izby a pokiaľ bolo svetlo, sme rýchlo ešte vybehli von sa pomotať po Banffe.
Začiatok septembra a všade sneh. Chvíľkami sme sa cítili ako na nejakej silvestrovskej chate u nás, na horách, alebo na vianočných trhoch. Trošku sme pobehali obchody so suvenírmi, nakúpili nejaké potraviny do zásoby a len tak si užívali čerstvý horský vzduch. Na večeru sme si dali buffalo a elk burgre a unavení sme sa vrátili na hostel. Teraz už bola izba plná ľudí. Zoznámili sme sa s našimi dnešnými spolu nocľažníkmi, prehodili s nimi pár viet, dali sme si horúcu sprchu a skočili do postele.
Ráno sme vyrazili na náš prvý, celodenný hike. Z veľkého množstva trekov sme si vybrali Plain of Six Glaciers túru v okolí Lake Louise. Už prvý pohlaď na toto jazero bol dych berúci. Jedno z mála miest, čo aj v skutočnosti vyzerá ako na obrázkoch na internete alebo na pohľadniciach. Tu ani photoshop nie je potrebný. Priezračná tyrkysová voda obklopená zasneženými kopcami. Pastva pre oči.
Túra bola stredne náročná, takže nám dala aj trochu zabrať, hlavne posledná hodinka, už len po kameňoch preverila naše schopnosti a dala zabrať aj kondičke. Tie výhľady ale stáli za všetky drobné a aj za vynaložene úsilie a námahu.
Odhadovaná dĺžka mala byť asi 5 - 6 hodín, tam aj naspäť, ale to sa dá ťažko stihnúť, keď zastavujete každých pár krokov, aby ste to všetko pocvakali a užívali si tie výhľady. Mali sme šťastie aj na jednu lavínu na vzdialenom kopci. Človek by si ani nepomyslel, aký rachot to vie narobiť.
Aj nám bolo ľúto, keď sme sa dostali na koniec cesty a museli sa otočit nazad. Chvíľku sme ešte posedeli, pokochali sa, urobili selfíčko a vydali sa nazad.
Cesta dolu ubehla dosť rýchlo. Ani sme sa nenazdali a už sme boli opäť na parkovisku pri aute. Hodín ešte nebolo veľa, tak sme s vybrali k ďalšiemu skvostu kanadskej prírody, Lake Moraine.
Opäť sme len čumeli s otvorenými ústami. Vyškriabali sme sa na pár kameňov a len tak sme sedeli a rozjímali. Už ani neviem, ktoré jazero bolo krajšie, ale určite viem, že sa sem chcem niekedy vrátiť, a tentoraz na dlhšie, nie len na dva dni. Toto bolo prvé miesto na celom tripe, kde sme si povedali, že sa sem ešte určite musíme niekedy vrátiť. Veľa nechýbalo, a vôbec by sme sa sem ani nedostali. Bolo to posledné miesto, čo som pridával k našej ceste. Už ani neviem akou náhodou som natrafil na obrázok týchto jazier v cestopise o Kanade. Hneď som vedel, že sem musíme ísť a na poslednú chvíľu, som ešte prerábal celú trasu.
Slnko zapadlo a aj my sme sa vybrali nazad do hostela. Unavení a plní zážitkov. Osud zariadil, že sem v ten večer priletel aj náš veľmi dobrý kamarát zo Slovenska, s ktorým sme sa poznali už od detstva a s ktorým sme strávili aj posledné roky v Anglicku. Spolu sme z Anglicka odchádzali domov a nakoniec sme sa tu takto neplánovane stretli. My na dovolenke, na ceste po Amerike, on prišiel za prácou a práve začínal novú etapu svojho života. Keď sme odchádzali z domu, ešte nevedel, kam do Kanady sa dostane a už vôbec nie kedy. Nakoniec to ale vyšlo perfektne. Prekvapili sme ho na hoteli, kam prišiel len pár hodín predtým. Vyzeral poriadne rozbito, oči červené ako angorák, vlasy ako strašiak. Presne ako človek, ktorého práve vytiahnete z postele. Bolo na ňom vidieť, že cesta bola náročná a dlhá. Aj napriek tomu išiel s nami von ako sme sa dohodli. Sadli sme na kávu, posedeli, pokecali. Dlho sme ho ale netrápili, zaželali sme si vzájomne všetko dobré a pobrali sme sa každý svojou cestou. Na druhý deň nás čakal celodenný presu do Vancouveru.
Opäť, už asi x-tý krát, sme vstávali ešte potme, ako by sme ani na dovolenke neboli. Po ceste sme mali ešte jednu menšiu zastávku, Emerald Lake. Ďalšie rozprávkové jazierko skryté v týchto horách
Bolo ešte skoro ráno, keď sme tam dorazili. Slnko poriadne ani nesvietilo, hory boli opäť zahalené do oparu, takže sa nám jazero nepredviedlo v svojej dokonalosti, ale aj napriek tomu zanechalo pozitívne dojmy. Celkovo toto miesto zanechalo v nás neopísateľné pocity a túžbu sa sem opäť raz vrátiť.
Po tejto zastávke sme už išli priamo na Vancouver. Celodenná cesta ubiehala veľmi rýchlo. Čím sme boli bližšie k Vancouveru, tým aj počasie sa viac umúdrovalo a aj otepľovalo. Ani sme sa nenazdali a už sme boli opäť v kraťasoch a tričkách. Mimochodom v Banffe bolo ďalší víkend prijemných 15 nad nulou, to len my sme mali šťastie na zimu. Aká by to ale bola návšteva Kanady, keby sme ju absolvovali celú v kraťasoch? Bez mrazu a snehu? Asi by to bolo divné.
Do Vancouveru sme prišli v noci, a keďže nám na poslednú chvíľu padol couchsurfing, znovu sme využili služby hotela walmart. Už sme si na to aj začali zvykať. Vancouver sme brali len ako jednodňovú medzi zastávku na ceste na Aljašku, tak sme toho veľa naplánovaného nemali.
Ráno sme išli na Grouse Mountain, pozrieť si výhľad na mesto. Na vrch síce ide lanovka, ale keď sme videli tú cenu, aj chuť nás prešla. Našťastie sa tam dalo ísť aj pešo, tak sme povedali, že to skúsime. Času sme mali dosť, tak prečo nie. Po asi pol hodine šlapania strmo do kopca sme to pekne oľutovali. Už sme vedeli, prečo pýtajú za lanovku 40 dolárov. Tak ako tento dvojhodinový výstup nám nedalo zabrať nič po zvyšok tripu. Keby aspoň výhľad na mesto bol taký, ako som si predstavoval. Nehovorím, že je tam škaredo, to určite nie, len som mal inú predstavu. Sadli sme si na chvíľku, oddýchli si a išli nazad. Tentoraz už lanovkou. Dole bolo zakázané ísť peši, tak sme museli, ale našťastie cesta dole bola len za 10 dolárov. Odtiaľto sme si to už namierili do mesta. Prvá zastávka bol Stanley Park, kde sme si urobili obednú prestávku.
Výhľad na mesto bol už oveľa krajší. Dokonca aj počasie nám vyšlo. A vraj jedno z najupršanejších miest. Až do večera sme sa motali uličkami tohto veľmi pekného mesta. Prešli sme sa po nábreží, pokochali sa obrovskými výletnými loďami kotviacimi v prístave, pobehali obchody so suvenírmi, kúpili magnetku, zablúdili pred štadión Vancouveru Canucks, narazili na haldy ľudí idúcich na zápas amerického futbalu. Chvíľku som aj uvažoval, či nepôjdeme. Priateľka to veľmi rýchlo rozhodla aj za mňa. Po skúsenosti s baseballom sa jej ani nečudujem. Tak ma aspoň cvakla s cheerleaderkami pred štadiónom a išli sme ďalej.
Počkali sme až do tmy, kým sa všetko rozsvieti, chvíľku sa ešte pomotali uličkami a pobrali sme sa nazad do walmartu.
Na druhý deň nás čakal nočný let zo Seatllu do Anchorage na Aljaške. Našťastie všetko išlo podľa plánov, tak sme sa nikam nemuseli náhliť. Z Vancouveru do Seattlu je to len kúsok, nejaké tri hodinky. Ráno sme ešte stihli návštevu Queen Elizabeth Parku. Veľmi pekné miesto a asi takto nejak som si predstavoval výhľad na mesto deň predtým.
Vancouver je určite nádherné mesto, pravidelne sa umiestňuje na čele rebríčkov top miest pre život, ale nás nejako nenadchol. Asi aj preto, že sme už videli kopec miest a mali sme ich dosť. Už ani tie mrakodrapy vás tak nezaujmú, keď ich vidíte na každom kroku v každom meste. Určite v tom mali prsty aj predošlé dni strávene v horách a v neposlednom rade asi aj to, že sme tešili na Aljašku a myšlienkami sme už boli viac tam. Vancouver bol pre nás len taký prejazdový bod.
V ďalšej časti sa pozrieme na nespútanú Aljašku a na chvíľku sa zastavíme aj v Seattli
Viac fotiek TU
