Prasiatko, alebo ako u nás na východe hovoríme šviňa je v našich končinách tak obľúbený tvor, že niekedy mám pocit, že poniektorí jedinci sa vyvinuli práve z neho. Inšpiráciu na tento článok som dostal cestou po diaľnici z Prešova do Košíc. Samotná diaľnica je téma na samostatný blog, kde sa striedavo ide 80, 60 a v ten deň dokonca aj 5. To preto, aby policajt pozeral do auta, či náhodou neveziete jedného z pätnástich emigrantov čo sa rozhodli u nás zostať. Po spomínanej diaľnici sa vlečiete doslova krokom a tak sa človek môže kochať jesennou prírodou, alebo si všímať pracovný ruch na samotnej ceste, kde si môžete krátiť čas počítaním pracovníkov, alebo strojov. Stačí pritom vedieť rátať do desať. Alebo si všímať bilbordy, tak ako som to urobil ja. Z toho najväčšieho sa na mňa usmieva vyhladená tvár a nad ňou veľký červený ( ako ináč ) nadpis „ ROBÍME PRE ĽUDÍ“. A tak som sa zamyslel, pre koho vlastne robím ja ? Kde idú moje dane, odvody, poplatky, DPHačky ? Už sú to desaťročia, čo sa na nás usmievajú vyhladené tváre a sľubujú. Pamätám si na jedného „sympaťáka“, chlap ako hora, nebál sa nikoho a ani prezidenta. Tuším, bol to boxer a dokonca aj celá doba, v ktorej pôsobil sa po ňom volala... On vlastne , len On , sľuboval druhé Švajčiarsko, blahobyt. Nepodarilo sa. Kto už by chcel druhé Švajčiarsko, keď jedno tu už je ? Kto by chodil do druhého Švajčiarska, keď každý chce vidieť to prvé ? Stala sa niekde chyba a Len On, už ako dôchodca sa vraj venuje drobnochovu a tí čo to tam uňho poznajú, vravia, že doma má ako v tom prvom Švajčiarsku. Potom sa odrazu objavili po celej krajinke bilbordy s malým, fúzatým a samozrejme usmievavým pánom, ktorý mal napísané modrým písmom, že budeme mať dvojnásobné platy. Aké to bolo milé a ja som uveril, lebo všade chodil na bicykli ako ja. Rúči to bol chlap, nebál sa ani toho boxera a platy ? Čert ber platy, veď peniaze nie sú všetko a ako povedal jeden kamarát, čo ho vraj pozná, keď máš nejakú tu nehnuteľnosť, pár diamantíkov prežiješ. Pravda, len ja som sa s ním nestihol skamarátiť a dnes už o ňom ani nepočuť. Ale vrátim sa k aktuálnemu bilborďákovi, ktorý ma prinútil si položiť otázku, pre koho robím ja. Odpoveď na ňu mi dáva jeho veľký vzor Jánošík. Aj billborďák si našiel hôrnych chlapcov, dokonca jedného s podobným menom, bez toho zdrobneného „šik“ . Chlapci to robia v opačnom garde ako ich vzor, chudobným berú a bohatým dávajú, ale to nevadí aby ľud nemiloval svojho spasiteľa. Na nedávno zverejnenom videu, kde bývala manželka bývalého poslanca a dobrého priateľa aktuálneho billborďáka, vysvetľuje dopodrobna, kde končia naše peniaze a ako to u nich chodilo. Pán poslanec raz za tri mesiace doniesol v sáčkoch na pečivo bankovky, ktoré potom rátali a balili do alobalu a niekedy ich bolo aj sto, tých sáčkov. Aká pekná rodinná idylka. Pozeráte na obľúbený seriál a pritom balíte státisíce do alobalu, aby náhodou nezhoreli. Keďže spomínaný pán bol „len“ poslanec, neviem si dobre predstaviť ako je to napríklad doma u takého ex predsedu Národnej rady. Viete si predstaviť koľko tej lopoty je doma, koľko balíčkov treba pobaliť ? Vraj v okolí jeho bydliska už roky nezoženiete žiadny alobal. Ani sa mu nečudujem , že odstúpil. A čo aktuálny, usmievavý bilborďák ? pri ňom moja fantázia končí...
Keď som míňal štvrtý identický bilbord, usmial som sa tiež a na chvíľu ma zalial pocit spokojnosti, že nie všetky peniaze končia kdesi v schránkach na Cypre, ale niektoré aj pekne zabalené v alobale a chránené pred požiarom. Cestou som si kúpil rolku alobalu, veď človek nikdy nevie kedy ho politika zavolá. Za chvíľu príde čas , keď si budeme môcť na štyri roky zvoliť ochrancov našich peňazí, alebo lepšie povedané, zvoľme si každý svojho zlodeja.
