V krajine – nekrajine bolo zbojníctvo remeslom, tak ako v iných krajinách kováčstvo, garbiarstvo, obchod a iné. Najznámejším majstrom a vzorom bol Juro Jánošík so svojou skupinou hôrnych chlapcov, ktorí bohatým brali a chudobným dávali. Od vtedy ubehlo veľa času a vystriedalo sa mnoho zbojníckych kapitánov a aj mnohé zákony sa pomenili. Už dávno sa neberie bohatým a chudobným dáva, ale presne naopak. Dnešný príbeh milé deti je o jednom z posledných kapitánov, ale určite nie o poslednom. Lebo aj on si vychoval nástupcov.
Fajko vôbec nemal v úmysle stať sa zbojníckym kapitánom. Práve naopak, chcel dohliadať nad spravodlivosťou, chcel byť prokurátor a to nie hocijaký, ale generálny. Aj jeho vzor a predchodca Jánošík, tiež sa nechcel vydať na zbojnícke chodníčky, ale o ľudské duše sa starať. Jeho snom bolo stať sa kňazom a možno aj biskupom a ktovie, či aj nie kardinálom. Náš hrdina urobil pre svoju vec všetko čo mohol, priženil sa do šľachtickej rodiny, vstúpil do radu komošou, vládnucej to elity a snažil sa. Lenže jeho úprimná snaha vychádzala nanič a tak jedného večera sa stretol s Piliňakom, verným to druhom a rozhodli sa, že založia vlastnú družinu s vlastným smerom. Družina sa pomaly rozrastala a začala verejne pôsobiť. Najprv nasľubovala plebsu všetko čo si želal a plebs ich začal milovať. Fajko pochopil, že urobil najmúdrejšiu a najsprávnejšiu vec čo mohol a hôrny chlapci pomaly a isto zisťovali, že hoci ma Fajko hlávku hranatú, ale na druhej strane veľmi múdru. Z hôrneho chlapca Piliňaka urobil šéfa pandúrov a so Strapošíka zase strážcu pokladnice a to nie hocijakej, ale štátnej. Ej, to by sa Jánošíkovi zbíjalo, keby Uhorčik bol šéf pandúrov a Hrajnoha by zase dával pozor na štátnu pokladnicu. Ale to bola iná doba a dnes je zase iná a zajtra bude zase iná. Družina bola tak populárna medzi ľudom, že nadobudla pocit neomylnosti a nedotknuteľnosti a preto Fajko dosadil do každej župy svojho hôrneho chlapca. Či už to bol Mikušík, Tlstík, alebo Trebulík, všetci to boli správny chlapci na správnom mieste. Po dlhých stáročiach sa tak splnil sen ľudu pospolitému a konečne mu nevládli kadejaký Maďaróni, Čechúri a iná háveď, ale hôrny chlapci. Samotný Fajko stelesnil v sebe všetky dobré vlastnosti svojich predchodcoch. Dokonca ani na koni nechodil, ale len tak peši okolo Dunaja a sem tam si aj zautekal, ako svojho času Pacho Hybsky zbojník. Boli to časy, keď sa eurobankovky do alobalu balili a keď sa skutky aj stali, „no v skutočnosti sa nestali“. Nebolo viacej chudoby v družine zbojníckej a ľud dostal konečne vytúžené istoty v podobe daní, odvodov, poplatkov a pokút ... ale ľud to tak chcel a slobodne si to zvolil.
Milé deti, tento príbeh je zo začiatku 21. storočia, kedy ešte napoly kmeň a napoly národ si začal uvedomovať sám seba. Keď mu postupne začalo dochádzať, že zbojnícka družina je už len prežitok. Než si to uvedomil úplne, pretieklo ešte veľa vody, ale to už je iný príbeh.
