Múzeum a reštaurácia, 100 metrov.
Bingo, hovorím si nadšene. Po chvíľke vchádzam do neveľkého areálu tvoreného niekoľkými drevenicami. Múzeum je už zatvorené, vône vychádzajúce z reštaurácie však vykrúcajú nos každému turistovi. Vyzerá to zaujímavo, možno sa zajtra namiesto spoznávania prírody dostane k slovu história.
Na moje prekvapenie má obsluhu celého podniku pod palcom jediný mladík. Neodzdraví, len čosi odmerane zavrčí a so znudeným výrazom v tvári mi nesie jedálny lístok. Dal by som si aj klince, tie však v ponuke chýbajú. Voľba tak padla na bravčové mäso dusené na šampiňónoch s ryžou.
Čakám celú večnosť, aspoň sa mi tak zdá, no hladnému asi plynie čas dvojnásobne pomalšie. Konečne nastáva tá veľká chvíľa. Čašník medzičasom prestal hrať urazeného, dokonca mi želá dobrú chuť. Ledva odpoviem a už sa lačne vrhám na mäso utopené v hnedastej omáčke s dvomi neduživými plátkami hríbov. Zaujímavé, pečiarky by totiž za normálnych okolností v júli mali rásť hojnejšie.
Už po prvom súste zisťujem, že medzi mňa a kúsok prasaťa sa postavila nepriechodná korenistá bariéra. Silná pikantná aróma určite nemá nič spoločné so šampiňónmi, no aj napriek tomu spoľahlivo zakryje chuť mäsa a otupí chuťové poháriky. Našťastie, ryža všetko istí.
Nenápadné biele zrnká však kuchárovi zrejme vyhlásili vojnu a predčasne zutekali zo sporáka rovno na môj tanier. Alebo ich muž (nebodaj žena?) v zástere jednoducho nechcel rozvariť. V konečnom účtovaní na tom veľmi nezáleží, tak či onak sú takmer surové, tvrdé a nemilosrdne škriabu v krku. Skoro ako zmienené klince. Vidličku obraciam naspäť proti bravčovine. Štipľavej, ale aspoň ako-tak jedlej.
Nekompromisne zlikvidujem všetko okrem prílohy a volám čašníka. Zrazu som ja ten nevrlý. Obaja sa čudujeme. On rozmýšľa, prečo stojí nad poloprázdnym tanierom a ja netuším, za čo platím plnú cenu jedla.
Vychádzam na čerstvý vzduch. V ústach stále cítim pálivú šťavu. Teším sa na zajtrajšok, len chuť na návštevu múzea ma po ochutnávke kvality miestnych služieb akosi prešla…
