Beals Wright patril medzi najväčšie hviezdy amerického tenisu a po niekoľkých rokoch sa konečne odhodlal pomôcť svojej vlasti v úsilí vrátiť pohár pre najlepší tím sveta na druhú stranu Atlantiku, teda tam, kde uzrel svetlo sveta. Len ťažko mohol výber USA pre túto misiu nájsť povolanejšieho muža. Rodák z Bostonu triumfoval na olympijských hrách v St. Louis 1904 a bez porážky prešiel aj turnajom U. S. National Championships (dnes známeho pod názvom US Open) o rok neskôr. Ešte väčšmi exceloval vo štvorhre. Spoločne s ďalším reprezentantom Holcombeom Wardom vytvoril takmer neporaziteľný tandem, ktorý mal byť protiváhou k skvelo zohranému domácemu súrodeneckému páru.
Silu protivníka si uvedomovali aj najväčšie britské esá. Reginald Doherty spolu so svojím bratom Lawrenceom už v roku 1903 venovali vo svojej knihe O tenise na tráve svojmu rivalovi slová chvály: „Beals Wright je spomedzi Američanov v nízkych volejoch a skvelý smečiar. Väčšmi vyniká vo volejoch než v hre od základnej čiary a jeho forhend je o čosi lepší než bekhend. Disponuje dobrým servisom, po ktorom volí útok na sieti.“
Bez vývrtky ani na krok
Veľkolepý sen však dostal nečakanú trhlinu už deň pred cestou mužstva do Európy. Práve Wright sa rozhodol dopriať si po prehýrenej dopriať noci fľašu minerálnej vody. Nikde ale nenašiel vývrtku, a tak skúsil korkovú zátku vypáčiť pomocou zubnej kefky. Počínal si pri tom tak neobratne, že zlomil hrdlo fľaše a úlomkom skla sa škaredo porezal na pravej ruke.
Hoci si zranenie vyžiadalo okamžité lekárske ošetrenie, štart 25-ročného šampióna spočiatku nebol ohrozený, pretože ako jeden z mála tenistov svojej éry hral ľavou rukou. „Nevidí žiadnu prekážku na ceste za úspechom. Verí, že týždeň na lodi tím zomkne a jeho členovia vydajú zo seba to najlepšie,“ referovali tesne pred nalodením reportéri New York Times.
Dlhá plavba však zdravotný stav najväčšieho amerického esa iba zhoršila. Hlboká rana sa mu zapálila a po príchode na pevninu skončil v nemocnici. Účasť v súbojoch o cennú trofej neprichádzala do úvahy. Jeden z najlepších hráčov sveta tak aspoň z postu nehrajúceho kapitána sledoval dramatické stretnutie medzi svojimi krajanmi a spoločnou reprezentáciou Austrálie a Nového Zélandu súťažiacej pod hlavičkou Australázie. Favorizovaní Američania napokon zvíťazili 3:2, čím si vydobyli právo vyzvať v zápase o všetko domácu Britániu.
Rozhodujúce stretnutie miestami pripomínalo hru mačky s myšou. Raymond Little ani Holcombe Ward neuhrali proti Sidneymu Smithovi, resp. Lawrenceovi Dohertymu ani set a vo Wimbledone už organizátori chystali víťazné fanfáry. Tie sa napokon aj rozozvučali už po deblovom triumfe legendárnych bratov nad improvizovanou dvojicou Little/Ward. Záverečný deň ešte zvýraznil porážku hostí, ktorí podobne ako v predošlom ročníku utŕžili debakel 0:5 a domov sa vracali s prázdnymi rukami.
Repete nevyšlo
Wright sa napokon zotavil pomerne rýchlo a už dva mesiace po smolnej nehode absolvoval prvý súťažný zápas. Naďalej plnil úlohu jednej z kľúčových opôr mužstva a v rokoch 1908 i 1911 dokonca siahal na pohár, v oboch prípadoch sa však USA museli skloniť pred súpermi z Australázie. Problémy s poraneným ukazovákom ho však sprevádzali aj v ďalších sezónach, riešenie predstavovala až amputácia. Ani napriek drobnému hendikepu na biely šport nezanevrel a najmä vo štvorhre vzbudzoval rešpekt až do štyridsiatky.