Každý športový zápas, tenis nevynímajúc, sa začína za stavu 0:0. Ak podávate a trafíte ukážkové eso, ujmete sa vedenia 15:0. Ďalšie skvelé podanie znamená stav 30:0, tretím servisom ako z veľkej knihy si vypracujete náskok… 40:0, nie 45:0, ako by sa dalo očakávať. Až štvrtý bod na podaní vám vynesie zisk úvodnej hry, pravda, iba ak sa súper medzičasom nedostane na „zhodu“, teda nevyrovná stav na 40:40.
Tenisová matematika občas pripomína španielsku dedinu. Obdobný systém bodovania neexistuje v žiadnom inom športe. Prečo sa však udomácnil práve v tenise? Odpoveď na túto otázku zostáva dodnes nejasná.
Hodiny namiesto svetelnej tabule?
Pátranie po koreňoch svojského rátania skóre nás zavedie až do stredovekého Francúzska. Už v roku 1435 sa o takomto spôsobe zápisu bodov v hre, z ktorej sa neskôr vyvinul „biely šport“, zmienil Karol Orleánsky v jednej zo svojich balád. Viaceré doklady zo 16. storočia potvrdzujú, že v žiadnom prípade nejde o výmysel novodobej éry.
Zrejme najjednoduchšie vysvetlenie spája tenisové počítanie s hodinovým ciferníkom, podľa niektorých teórií sa ručičky hodín dokonca používali ako ukazovateľ stavu hry. Každý zo štyroch bodov potrebných na zisk hry znázorňovala pomyselná štvrťhodina.
Zástancovia tohto vysvetlenia majú poruke aj dôvod, prečo sa tretí bod označuje ako 40 namiesto 45. V prípade, že obaja hráči získali zhodne po tri body (dostali sa na stav, ktorý sa dnes označuje ako 40:40 alebo zhoda), dnešná výhoda na hodinách sa vyjadrovala ako 50. Kvôli prehľadnosti bolo teda praktickejšie označovať tretí bod ako „40 minút“.
Hoci tejto teórii nemožno uprieť istú dávku dôvtipu, má aj obrovskú slabinu. V skutočnosti sme si totiž stáročia museli vystačiť iba s jednou hodinovou ručičkou (na meranie hodín), druhá (minútová) sa objavuje až koncom 17. storočia – dávno po prvých zmienkach o svojráznom bodovaní v tenise.
Ako podstatne pravdepodobnejšia sa javí súvislosť s francúzskou hrou jeu de paume (doslova dlaňová hra), predchodcom dnešného tenisu, ktorý sa hrával v interiéri a spočiatku aj bez rakiet. Deväťdesiat stôp (27,43 m) dlhý dvorec v strede rozdeľovala sieť na dve 45-stopové polovice. Na začiatku hry stál podávajúci hráč na konci kurtu. Ak získal bod, posunul sa pred začiatkom ďalšej výmeny o 15 stôp bližšie k sieti. V prípade úspechu sa postup opakoval, dohromady sa teda k sieti priblížil už o 30 stôp. Po zisku tretieho bodu sa mohol posunúť už iba o 10 stôp a podával zo vzdialenosti 5 stôp od siete.
Hoci už celé generácie tenistov musia stáť pri podaní za základnou čiarou, zvláštny spôsob bodovania ako pravdepodobný odkaz na aristokratické časy pretrval až dodnes.
O francúzskom tenisovom vajíčku
Mimochodom, ak ste videli aspoň jeden vrcholový tenisový zápas, určite ste si všimli, že empajrový rozhodca po každej výmene zahlási stav hry z pohľadu podávajúceho hráča. Na medzinárodných podujatiach sa tak deje zväčša po anglicky. Ak ovládate aspoň základy tohto jazyka, možno vás zarazilo, že nulu hlásia všetci arbitri ako love namiesto bežného zero (to sa v tenise používa až počas tajbrejku).
Podobne ako v prípade samotného skóre aj tu sa názory rozchádzajú. Mnohí kladú pôvod tohto pomenovania opäť do krajiny galského kohúta, kde sa v minulosti na označenie nuly údajne používal výraz l’oeuf – vajíčko – kvôli tvaru symbolu pre nulu. Po expanzii obľúbeného športu na druhú stranu Lamanšského prielivu Briti toto slovíčko prevzali a trochu ho prispôsobili svojmu jazyku. Paradoxne vyznieva v tomto ohľade skutočnosť, že Francúzi dnes už aj v tenise používajú bežné označenie pre nulu (zéro).
Prívrženci iných teórií poukazujú na holandskú frázu iets voor lof doen (doslovne „robiť niečo pre uznanie“) vzťahujúcu sa na zákaz uzatvárania stávok na tenisové duely. Spojenie for love s rovnakým významom existuje aj v angličtine.
Nech je to už s bodovaním či nulou v tenise akokoľvek, tento obľúbený šport priťahuje fanúšikov na celom svete. Až čas však ukáže, či svojské bodovanie odolá úvahám volajúcim po skrátení často niekoľkohodinových zápasov.
