Na začiatku každej partie stojí vedľa kráľa na políčku svojej vlastnej farby. Do hry vstupuje obvykle trochu neskôr než pešiaci, strelci či jazdci, matové kombinácie s jej obeťou sa však tešia značnej obľube už od nepamäti. Prečo však o najsilnejšom kameni v hre hovoríme ako o žene? Kráľovská hra je predsa stretom dvoch vojsk preneseným zo zelenej lúky do sveta šesťdesiatich štyroch bielych a čiernych štvorčekov. A predstava kráľa skrývajúceho sa v tábore, zatiaľ čo jeho manželka v ťažkej zbroji tiahne do boja a protivníkovej armáde zasadzuje rozhodujúci úder vyznieva i v súčasnosti trochu zvláštne.
Silná veža
Svet šesťdesiatich štyroch polí má za sebou bohatú históriu. Na počiatku stála hra zvaná čaturanga. Vznikla v Indii zhruba v 6. storočí nášho letopočtu a od zrejme najznámejšej spoločenskej hry súčasnosti sa ešte značne líšila. Dámu by sme na prapôvodnej šachovnici hľadali márne. Po kráľovej ľavici stál takzvaný mantri (radca), niekedy nazývaný aj senapati (generál). Bez ohľadu na honosný názov sa však nemohol pýšiť prílišnou slobodou pohybu. Posúval sa totiž iba diagonálne, aj to iba o jedno políčko. Na rozdiel od dnešnej hybkej dámy mal teda ťažkopádny radca v celej armáde suverénne najslabšie postavenie. Najcennejším bojovníkom takejto dávnej armády bol jednoznačne ratha – bojový voz. Jeho počiatočné postavenie i chod po šachovnici celkom zodpovedali dnešnej veži.
Popularita čaturangy pomerne rýchlo rástla a z Indie sa pomerne rýchlo rozšírila do susednej Perzie. Noví hráči dali hre nové meno šatrandž a upravili niektoré pravidlá. Z mantriho sa stal fers (vezír či minister). So zmenou názvu ale neprišla zmena kompetencií. Ak sa však pešiak prebil na najvzdialenejší rad šachovnice, zmenil sa vždy na vezíra. Premena tak priebeh partie ani zďaleka neovplyvňovala do takej miery ako dnes.
Mimochodom, z čaturangy sa vyvinulo niekoľko ďalších hier nápadne pripomínajúcich dnešný šach. Hráči japonského šógi, thajského makruku a čínskeho siang-čchi sa však musia bez dámy zaobísť dodnes.
Za všetkým hľadaj ženu
Šatrandž sa tešil čoraz väčšej obľube a neublížilo mu ani podrobenie kedysi slávnej Perzskej ríše Arabmi. Práve naopak, vďaka úspešným vojnovým ťaženiam kalifátu sa dostal do ďalších kútov Ázie, Afriky a Európy.
A práve starý kontinent si šatrandž podmanil ako žiadna iná hra. Prešiel však viacerými zmenami týkajúcimi sa názvu i pravidiel. Najpodstatnejšie z nich prebehli v Španielsku či susedných krajinách a šachové partie vďaka nim postupne získali svoju súčasnú dynamiku, ktorá šógi alebo siang-čchi chýba.
Pešiaci získali právo prvého ťahu o dve políčka (postupne sa takisto zaviedlo branie mimochodom), rošáda umožnila kráľovi včasný ústup na pokojnejšie územie a vezír sa pri svojom úvodnom ťahu mohol posunúť o dve políčka diagonálne namiesto dovtedajšieho jedného.
Na sklonku desiateho storočia sa v po latinsky napísanom súbore diel označovanom ako Einsiedelnské básne objavuje aj zmienka o šachu. Vezír sa v ňom zrejme po prvý raz označuje ako regina – kráľovná. Nové pomenovanie sa však medzi šachistami spočiatku zrejme príliš neujalo, svoju úlohu však napokon zrejme zohrala aj skutočnosť, že arabské označenie vezíra ferz sa najmä svojou výslovnosťou podobalo francúzskemu vierge, čo znamená panna.
Temný, no zároveň i romantický stredovek navyše nešetril inšpiráciou. Potulní igrici a trubadúri spievali o láske medzi ušľachtilými rytiermi a nemenej ušľachtilými dámami, Francúzom dodávala vieru v ťažkých časoch Panna Orleánska – Jana z Arku – a rozkvet Španielska nastal za vlády Izabely I. Kastílskej.
Práve na Pyrenejskom polostrove koncom 15. storočia došlo k zásadnej zmene. Pre pohyb dámy sa zaviedli pravidlá totožné so súčasnými. Dovtedy pomerne nenápadná figúra stojaca vedľa kráľa sa zrazu stala najsilnejším kameňom v hre. Šachové partie nadobudli ešte rýchlejší spád a o výsledku sa mohlo rozhodnúť už v úvodných ťahoch.
Stačí chvíľka nepozornosti a na svete je katastrofa
Muž či žena?
Množstvo európskych jazykov prevzalo s rozšírením súčasných šachových pravidiel aj ženské označenie pre najsilnejšiu figúru. Ján Markoš, David Navara a spolu s nimi tisíce Slovákov a Čechov manévrujú dámami podobne ako šachisti v španielsky, portugalsky, francúzsky či nemecky hovoriacich krajinách. V Taliansku decimuje súperove vojsko donna – žena. Takpovediac v každom z uvedených regiónov sa v žargóne občas objaví aj označenie kráľovná. Fíni, Dáni, Nóri, Gréci, ale dokonca aj Arabi a Japonci používajú tento výraz i oficiálne, nehovoriac o celom anglofónnom svete.
Môže sa zdať, že šachovnice si na celom podmanili ženy, opak je však pravdou. Turečtina, ale i perzština a azerbajdžančina sa tvrdošijne držia vezíra. Ani v niektorých európskych krajinách nemajú dámy na ružiach ustlané. V Maďarsku, Rusku ani na Ukrajine sa vezíri svojej moci nevzdali. Poliaci zase nedajú dopustiť na hetmana, čiže náčelníka alebo veliteľa.
Vskutku originálne vyriešili jazykovú dilemu Estónci. V rodisku Paula Keresa nie je najmocnejším kameňom žiaden muž ani žena, ale lipp – vlajka.
