Banícke príbehy: Zuby

Skupina zaslúžilých úderníkov dostala za odmenu rekondično rehabilitačný pobyt v Chorvátsku. Najprv sa dialo lúčenie s rodinami pri autobuse. Potom vŠak prišla cesta. S pesničkou (či vlastne skôr s flaškou) na perách sa hnali socialistickí budovatelia svetlých zajtrajškov socialistickými cestami Slovenska, Maďarska a Juhoslávie. Až dorazili na miesto určenia. Ako správni chlapi si dali pár minút na zanesenie batožiny do izieb a prezlečenie do plaviek a hned sa hnali k moru.

Náladu okrem domácej slivovice upevňovala aj uvítacia rakija. A tak sa plní energie hnali do mora. Až jednému z nich, volajme ho Miro, zabehla do krku slaná voda. A ako sa rozkašlal, umelý chrup mu vypadol z úst a čľup do metrovej vody: "Chvapi, mám probvém, ftrativ fom zuby!"
A tak sa všetci, ako správni kamaráti vrhli na hľadanie zubov vo vode po pás. Po pár minútach neúspešného hľadania, jedného z nich napadla spásonosná myšlienka. "Mám ich!" a už podával Mirovi zuby, ktoré si práve vybral z úst. Miro ich zobral, vložil si ich do úst a pár krát skúsil požuvať na prázdno. "To niefú moje zuby!" a zuby leteli veľkým oblúkom ďalej do mora ...