Francúzsky černoch a slovenské zemiaky

Spomínaná slečna je svetobežník. A tak sa k svojmu budúcemu manželovi dostala vo Francúzsku. Liberté. Egalité. Fraternité. Až na to, že pán manžel mal na Slovenko trošku neobvyklú, čokoládovú farbu. Rodina si zvykla a vystrojila veľkú svadbu. V najkrajšom slovenskom zámku. A potom s typickou slovenskou hostinou. Ženíchov otec sa nevedel dojesť úžasných slovenských zemiakov. Že vraj nikdy také úžasné zemiaky nejedol. Vraj vždy iba také - hypermarketové. Až tak mu chutili, že sa rozhodol ihneď si kúpiť na Slovensku dom, a začať ich pestovať.

Pán otec sa teda hneď pustil do hľadania nehnuteľnosti. Podmienky boli jednoduché. Domček - nemusí byť veľký, pozemok - musí byť veľký a niekde v kraji, kde sa dobre darí zemiakom. Teda niekde na horniakoch. Až sa to nakoniec v strede zimy podarilo. Podľa fotiek správny domček. Na samote kúsok nad dedinou. S tým správnym pozemkom. Bola potrebná už len posledná vec. Osobná návšteva nehnuteľnosti a následný podpis zmluvy. Takže sa pán francúz poriadne naobliekal, veď predsa len ide do hôr. Medzi kopy snehu. Zaparkoval auto na konci dediny, nevšimol si babku, ktorá sa ho naľakala a rovno vbehla do krčmy povedať to domácim a čakalo ho sto metrov brodenia v snehu po pás. Než však stihol prekráčať prvých pár krokov, zbehla sa celá dedina. Veď takô čiernô čudo u nich na dedine ešte nikdá nevideli.

Dedina si pomaly zvykla. Veď chodil pravideľne. Na jar zasadiť. V lete prihŕňať. Aj si vypeu s dedinčanmi. Ale na jeseň zabudol. Boli na návšteve u rodiny v Amerike. A tak mu dedinčania zavolali. Reku, aby sa poponáhľau, lebo mu zemiaky vezme skaza. Tak sa teda francúzsky černoch namiesto dovolenkovania v Amerike hnal na naše malé Slovensko, vyberať zemiaky. Veruže to bol krásny pohľad na ebenového chlapa vyberajúceho zemiaky.