Došli sme na koniec dediny a korytom potoka sme kráčali k lesu. Tak v polovici sme tretli báčika od susedov. Na hlave klobúčik, na motúziku dve kozy a kráčal kam ho tie dve veľactené zatiahli. Dva kroky vpravo, dva doľava a prípadne aj jeden naspäť. Najhoršie to mal, keď sa každá rozhodla ísť niekam inam. Za tú chvíľku, kým sme k nemu dokráčali, ho aspoň dva krát obmotali tými motúzmi, že takmer spadol.
"Dobrý deň sused," spustil otec. "Ako sa máte?"
"Vidíš, pomaly. Veď kam sa aj budem náhliť."
"Zapálime?" ponúkal ho otec.
"Daj." bral si báčik cigaretu. Vytiahol vlastné zápalky a snažil sa vyprodukovať oheň. Kozenky mu však každú chvíľu mykali rukou a tak sa mu nedarilo.
"Len si ju dajte do úst sused, ja vám pripálim."
"Tak to teda nie. Ešte niesom taký starý, aby mi kdejaký sopliak cigaretľu pripaloval. Veď na čo nosím vlastné švábliky? Dievčence, dáme si fajčiarsku prestávku." Kozy zastrihali ušami, poslušne pricupitali k nemu a spokojne sa zvalili do trávy. "Vidíš, vravel som ti, že to zvládnem sám."
