Ak chcete robiť keramiku, musíte sa najprv zásobiť hlinou - to znamená, že k Vám príde dodávka s tonou materiálu, ktorý musíte ponosiť do garáže, tí šťastnejší, ktorí majú dielňu, tak do dielne. Ono by na tom ani nič nebolo, ale jeden balík hliny váži desať kíl, takže ja osobne nevezmem viac ako tri balíky, a aj to je už viac ako polovica mojej váhy. Múdrejšie je vziať si fúrik a ešte múdrejšie je poprosiť kamarátov, rodinu a susedov a len sa dostatočne nahlas čudovať, ako rýchlo a úžasne im to ide...
Druhým dôvodom na zahriatie je samotné spracovanie hliny, na ktoré treba mať určitý grif. Chvíľu to trvá, kým sa to človek naučí, ale potom to už ide ako po masle. Kým človek spracováva max 1kg hliny...
Ďalšou zahrievacou aktivitou v poradí je vycentrovanie hliny na hrnčiarskom kruhu. V súčasnosti sa už točí na elektrických kruhoch, takže nie je potrebné žiadne kopanie nohami (pokiaľ teda nemáte príliš veľa energie), ale len pohyby rúk a hornej časti tela, aby sme hlinu dostali do stredu kruhu. A pri tom sa človek často dobre zapotí.
Potom sa zapotíme aj pri skladaní vytočenej veci z kruhu, lebo stačí len malilinký pohyb mimo a celá naša snaha sa rozplesne na dlážke.
Následne treba zatuhnutej veci obtočiť dno - tu je tiež priestor pre pot a hrôzu v očiach, pretože je veľmi pravdepodopné, že si do dna urobíme dieru - to je dôvod prečo má väčšina keramikov v ponuke kvetináče...
Ak sa všetko podarilo a veci máme vysušené a pripravené na prvý výpal, vtedy začne poriadna horúčka. Ono vlaste čím ďalej sa vo výrobnom postupe dostanete, tým teplejšie Vám začne byť. Opäť stačí jediný neopatrný pohyb a celý Váš výkon sa zmení na kôpku čerpov na dne pece, ktorú z nej dostanete len vysávačom...ale pri tom sa človek tiež celkom zohreje...
Ďalej je Vám teplo ak nedočkavo stojíte pri elektrickej peci a čakáte, kým sa budete môcť pozrieť dnu, ako prvý výpal dopadol.
Následne sa zohrejete pri rozmiešavaní glazúr, čo je niekedy fakt fuška, preto je dobré nájsť si na to nič netušiaceho dobrovoľníka a zohrievať sa aspoň pocitom, že to nemusíte robiť sami.
A potom už ide naozaj do tuhého - ak sa Vám podarí naglazovať všetky veci ako ste si predstavovali, tak ste na pol ceste k cieľu. Teraz ešte treba naložiť pec na výpal drevom jedno poschodie za druhým. A keďže glazúra je len prášok, ktorý sa ľahko zotrie, opäť Vás nesprávny pohyb vráti do dielne kú kýblu s glazúrou. A to nehovorím o tom, že jeden plát do pece váži sedem kíl a treba ich naložiť minimálne sešť až osem. No ale potom už len zavriete pec a šesť až desať hodín si pri nej sedíte a prikladáte (drevom, ktoré ako dúfate Vám aj nabudúce narúbe niekto ochotný), načúvate ako si pec hučí a odfukuje, ako veci cinkajú a dúfate, že nepraskajú a zase prikladáte a nazeráte kukrami do pece, ako tam rastie teplota a spolu s teplotou pece narastá aj Vaša nervozita... Podarí sa dosiahnuť dostatočnú teplotu? Nepraskne mi nejaký plát a nezosypú sa mi všetky poschodia? Nebudú veci príliš čierne alebo prepálené? Nestečú mi glazúry a neponičia mi pláty? A koniec koncov, bude moju keramiku vôbec niekto chcieť? Takýmito a podobnými otázkami sa udržiavate v pohotovosti a prikladáte a kontrolujete a zase prikladáte. A potom keď dosiahnete tú správnu teplotu, zavriete ohnisko, zavriete komín a na deň si dáte pauzu, aby ste sa potom k peci vrátili a víťazoslávne, ale s malou dušičkou, začali výrobky z nej pomaly vyťahovať.
A nakoniec je Vám najteplejšie ak s predaným výrobkom príde aj milý komentár a pochvala, ale to už je také iné teplo, také teplo pri srdci, pre ktoré túto prácu robíte.
Takže preto som keramikom, pre to teplo, ktoré ma pri práci prestupuje. A funguje to aj teraz, keď mám v dielni štyri stupne nad nulou...
P.S. Ak ste niečomu v texte neporozumeli, nemajte boja, v blogu sa budem venovať aj technológii, výrobe a výpalu keramiky v peci na drevo, takže sa všeličo dozviete. Ale keby ste boli moc nedočkaví, kľudne mi napíšte.
