Strácam sa v dňoch. Akoby nemali žiadne mená. Ponáram sa na ich dno a nikdy neviem, čo ma tam čaká. Skúškové obdobie sa stratilo s polovicou januára. O štyri mesiace sa neodvratný kolotoč zopakuje znova, no ešte s vyššími otáčkami. Veď bakalárske štátnice to vedia poriadne roztočiť.
Poobedia ma chcú potopiť. Darmo sa snažím plávať na ich vlnách. Akoby sa mi chcela predčasná jarná únava dostať až do kostnej drene...
Prechádzka popri Chorvátskom ramene je pre mňa príjemným osviežením ospalého poobedia. Ako ľahko sa dá prejsť z jedného sveta do druhého. Nielen z toho betónového do prírodného, ale aj zo sveta unavenej mysle a starostí do toho, kde sa stačí nadýchnuť a všetko šedé nadobudne farbu. A potom, pri pohľade na snehobiele labute si predstavím záhradu plnú ľalií, z ktorej si môžem odtrhnúť jednu vždy, keď mi bude najťažšie.
Život je ako mozaika. Svetlé chvíle sa striedajú s tmavými. No niekedy všetko prekryje hmla a nedovidím na vlastné kroky ani na budúcnosť, do ktorej sa snažím tak často hľadieť. Vtedy si spomeniem na labute. Musím letieť, aj keď cieľ ešte nevidieť...
