Hovorí sa, že začiatky sú najťažšie a to všetky bez výnimky. Či už sa týkajú vzťahov, práce, školy... Prvý krok býva neistý, plný očakávania, nevieme kam všade môžeme stupiť, bez toho, aby to pre nás nemalo negatívne dôsledky.
Ja vnímam nové začiatky ako druh výzvy, plné adrenalínu z nečakaných zážitkov, ktoré mi môžu ponúknuť. Majú v sebe isté neopísateľné čaro. Učia ma plávať v nepoznanom jazere zložitého života.
Inak to nebolo ani vtedy, keď som pred časom zistil, že sa môžem o svoje radosti a trápenia podeliť s kusom čistého papiera. Začal som písať. Poézia ma zlákala na svoje cesty a odvtedy som sa stal pútnikom, ktorý z jej chodníkov nikdy nezíde. Spoznal som spôsob, ktorý mi pomáha zmenšiť môj žiaľ, keď smútim a zväčšiť radosť, keď sa teším.
Sprvu som sa čudoval, ako ľahko sa viem vyspovedať zo svojich citov obyčajnému papieru. Neskôr sa stalo písanie pre mňa drogou. Rád spájam myšlienky do veršov a nechávam ich voľne plynúť, aby si našli svoje miesto. Písanie ma veľmi obohatilo.
Preto si myslím, že nové začiatky netreba vopred odsudzovať. Čakajú skryté niekde za rohom. Je len na nás ako sa ich zhostíme. Netreba sa ich príliš báť, lebo strach zväzuje ruky (a myseľ ešte viac). Bola by škoda, keby sme si kvôli nemu nemohli naplno vychutnať to, čo nám osud poslal do cesty.
