Žltnú listy. Akoby odrážali žiarivú farbu slnka, ktorou nasiakli počas dlhých letných dní. Zostala farba, slnko nás však už nezohrieva. Žltá sa zmení na tmavohnedú a začne farebný vodopád. Najprv spadne jeden list, len tak mimovoľne, ani si to neuvedomíme. Potom ho budú nasledovať ďalšie listy. O mesiac bude zem pokrytá šuchotavým kobercom. Už sa na to teším.
Rád počúvam mäkké tóny krokov brodiacich sa v lístí. Vtedy si uvedomím, aké je to všetko skutočné. Aj keď je pre mňa jeseň akýmsi symbolom povinností a práce, vždy sa snažím vychutnať jej krásy. Už si len priať, aby bola milosrdná a ukázala svoje pestré šaty bez zbytočných živelných kalamít. Dovtedy treba prečkať ten medzistupeň medzi ročnými obdobiami, ktorý sa rok po roku akosi stráca. Ročné obdobia si skáču do náručia v okamihu dňa, bez upozornenia, bez príprav, ktoré my, ľudia, potrebujeme ako soľ.
Už na budúci týždeň tu máme jesennú rovnodennosť. Po nej sa začnú dni skracovať. Zo školy sa budem vracať za tmy a budem mať pocit, že zas nič nestíham. Onedlho si prestavíme hodinky na zimný čas a aspoň v tú noc budeme o hodinu dlhšie snívať. Len dúfam, že to nebudú nočné mory...
