Čakám v rade. Veď človek večne niekde na niečo čaká. Na výplatu, pokladňu v potravinách, na hokejový zápas, koncert alebo kým sa dostane na rad k lekárovi. Čakanie je únavné. Na tom sa zhodnem hádam s každým. Veď kto by pohrdol možnosťou dostať všetko hneď, ako si na to len pomyslí?! Každému by sa plnili sny lusknutím prsta a nikto by sa nemusel báť a rozmýšľať nad tým, čo ešte spraviť, aby sa osudové misky váh naklonili na jeho stranu. Áno. Bolo by to príjemné. Uznávam.
Čo ak je však čakanie paradoxne spôsob, ktorým zostávame v pohybe? Čím dlhšie čakáme, tým je naša snaha prežiť väčšia. Veď aj vyčerpané zviera, ktoré trápi neúprosný hlad, vloží do jediného okamihu, kedy sa chystá uloviť svoju korisť, všetky svoje zostávajúce sily. Prežiť znamená zvíťaziť. Potom má aj to dlhé čakanie úplne inú príchuť.
Proces čakania má aj svoje svetlé stránky. Vzrušenie a radosť, ktoré pociťujeme, keď čakáme na vymodleného potomka, na nový byt či vysnívané auto. Alebo len tak, keď veríme v slnečné ráno a vzácny úsmev na tvári milovanej osoby. Vtedy si prajeme, aby sa tie šťastné chvíle nikdy neskončili.
Všetci čakáme, aby sme (pre)žili. Stojíme v zástupe a chceme v ňom stáť čo najdlhšie. Zrazu sa už nik z nás nepredbieha dopredu. Radšej zdvorilo prenecháme svoje miesto iným. Tým, ktorí sa náhlia a nechcú alebo len zabudli čakať.
Ak dovolíte, ja si tu ešte chvíľu prečítam zopár básní z básnickej zbierky Milana Rúfusa Až dozrieme. A keď budete chcieť, môžete si ich čítať so mnou. Veď nie je kam sa ponáhľať.
Čakám v rade. Na smrť. Unavený.
