Okamih je ako bublina z bublifuku. Niekedy praskne skôr ako sa ho vôbec stihneme dotknúť. Ak bol natoľko intenzívny, že sa za tú krátku chvíľu dokázal zaryť pod kožu a ako vyhladnutý červ nahlodáva každú našu myšlienku, je zrejmé, že osud chcel, aby sme sa stali jeho potravou.
Zbadal som ju, ako si pod Michalskou bránou kupuje Nota Bene. S pouličným predavačom prehodila pár viet a zmizla v útrobách Baštovej. Ani neviem, čím ma za tých pár sekúnd stihla očariť. Vyžaroval z nej akýsi pokoj, elegancia a pozitívna energia. Na chvíľu som prestal dýchať. Presne ako vtedy, keď zadržíte dych tesne pred tým, ako stlačíte spúšť na fotoaparáte alebo zbrani. Aby ste minimalizovali chvenie tela a splynuli so svojím cieľom. Moje apnoe bolo však natoľko silné, že som sa skoro zadusil. Stál som tam v pozore ako penis pred prichádzajúcou ejakuláciou a nemo sledoval ako sa krásna neznáma stráca kdesi za mojím prvým nádychom. Od zlosti som kopol do uvoľnenej mačacej hlavy. Stŕpnutý výraz vystriedala poloha zvíjajúceho sa idiota, ktorému zatemnila rozum obyčajná ženská. Teda popravde, obyčajná určite nebola. Mala v sebe niečo výnimočné, čo sa nedá pomenovať. Chcel by som si myslieť, že to bol len sen. Aby som si sám pred sebou ospravedlnil, že som naozaj nemohol nič urobiť. Že som na ňu nezakričal a nerozbehol sa za ňou ako dostihový chrt za vidinou dolapenia imaginárnej koristi.
Bol to len okamih. V americkej filmografii sa väčšina podobných prípadov končí happyendom. Toto, žiaľ, nie je Hollywood. Čo sa stane s človekom, ktorého neustále zožiera tá istá myšlienka? Zacyklí sa v sebe a už sa viac nerozmotá. Na chvíľu som sa zamyslel, aká je pravdepodobnosť, že by som ju opäť stretol. Neviem. Nevyznám sa v kurzoch, keďže nestávkujem. Kto však neriskuje, nevyhrá. Asi by som to mal zmeniť. Vybehnúť do ulíc a na každý dom prilepiť papier s výzvou: „Pomôžte mi, prosím, nájsť stratený okamih!“ Ulice majú predsa vždy aj koniec. Čo ak práve ja natrafím na ten šťastný?!
