"Mohol som už byť tam... hore"

A keďže je veľa toho cestovania, tak potreboval nejakého vodiča, pretože v jednom kuse sa nedá šoférovať. Tak som sa toho ujal. Na jednej strane som chcel spoznať krajiny a na druhej strane získať nejaké skúsenosti. Lenže jedna zo služobných ciest sa stala osudnou... Bolo neskoro večer...zazvonil mi telefón a už sme sedeli v aute na ceste do Rumunska...cestou som si všímal okolitú krajinu. Je to chudobná krajina, domy staré, len sem tam sa našla nejaká vila, ktorú vlastnia nejaký zbohatlíci...veľa zákrut a priepastí, na miestach, ktoré sú nebezpečné, tak ani zvodidlá neboli...potom sme sa vymenili...riadil som auto...podnikateľ si šiel zdriemnuť z unavenej cesty...boli okolo 4 hodiny ráno a tak som prechádzal jednou zákrutou po druhej mierne stúpajúce do kopca...nastala mierna rovinka...zákruta...ako som ňou prechádzal, tak som z ničoho nič dostal šmyk. Strhlo nás to mimo vozovku po pravej strane. Ešte teraz si to presne pamätám, je to ako keby živé...nemohol som nič robiť...v tej chvíli sa mi premietal celý život pred očami...bolo to neuveriteľné...počas putovania do priepasti sme zobrali so sebou aj strom, našťastie nemal hrubý kmeň...nerovný povrch spôsobil, že auto sa prevrátilo...sme sa 3 krát kotúľali a nakoniec sme pristali v priekope dole hlavou a kolesami hore...bolo to neskutočné...nastala panika...boli sme pripútaní a nevedeli sme otvoriť dvere...z nádrže nám tiekol benzín do auta...bolo cítiť zápach od dymu...sme vedeli, že je zle nedobre...že sa auto vznieti...podnikateľovi sa podarilo dostať na zadné sedadlo a vykopnúť okno. Ja som ešte stále ostal zakliesnený v aute...robil som, čo som mohol, ale sa nedalo...nakoniec mi pomohol dostať sa von. Utekali sme rýchlo preč od auta aby nevybuchlo skôr, ako nás to zasiahne...nevybuchlo...ja som len tak pozeral na to všetko, nemal som ani slovo na nič...všetko sa mi premietalo hlavou...vodiči okoloidúcich vozidiel zastavovali a hneď volali sanitku a snažili sa nám pomôcť... Ale čo je paradox, tak pri pohľade na to auto ako bolo zdemolované, bol zázrak, že sme nažive a prežili sme len s takými malými škrabancami...prišli dve sanitky a dve policajné autá...aj napriek tomu, že sme z toho vyviazli s malými škrabancami, tak sme dostali infúzie...poležali sme si v nemocnici ešte pár hodín...mne sa hlavou premietala celá situácia, nehoda...celý ten čas som na nič iné nedokázal myslieť...toľko som mal myšlienok, emócií a pocitov, že nikomu neprajem, aby niečo také zažil, proste to sa nedá opísať...
Keď som prišiel domov a mamka moja ma videla pri dverách, tak sa rozplakala...ona už vedela, čo sa stalo... som ani ja neudržal slzy a som tiež plakal a som ju utešoval, že to je dobre, že som tu, že som živý...veľmi sa bála...veď to by bol neskutočný pocit, keby matka stratila syna...a moja mamka je veľmi citlivá...
Koniec koncov...nemusel som už byť medzi živými...ani neviem, komu mám za to ďakovať, ale som si uvedomil, že som dostal šancu druhýkrát byť na tomto svete. Kto to nezažil, tak ten si to neuvedomuje.
Jedna rada taká na záver... Čo môžeš urobiť dnes, tak to nenechávaj na zajtra, lebo zajtra môže byť už neskoro... Banderasino@gmail.com