Jednotlivec v našej spoločnosti vraj nie je odborníkom sám na seba. Na to, aby som spoznal sám seba, potrebujem študovaných odborníkov, ktorí vedia, ako funguje môj mozog. Ale keď Sokrates vravel “poznaj sám seba”, nemal tým na mysli “poznaj svoj mozog”. Hovoril o poznaní vlastnej fenomenologickej subjektívnej skúsenosti. Tá je, čo do filozofických dôsledkov, v našom svete tým jediným, čoho existenciu môžeme skutočne objektívne dokázať. A predsa sa pre nás, žiaľ, časom stala niečím menejcenným.
Myslíme si, že ak máme zdravý rozum a ideme s poznaním našej doby, vieme o živote “hlúpych a naivných” ľudí viac než oni sami. Tí uvedomelejší z nás si aspoň uvedomujú, že vnímanie vlastného života má pre každého človeka osobný význam, i keď je skreslené a nesprávne. Že napríklad Jožko aspoň má nádej na vyliečenie z rakoviny, keď verí v tú homeopatiu, a vďaka tomu má v živote menej stresu. A keď počúvame, ako nám Alenka tvrdí, že všetci sú "proti nej", je nám jasné, že Alenka je tak trochu mimo a sústredí sa iba na to negatívne. Takto si o druhých tvoríme domnienky na základe nášho vlastného vnímania sveta.
Ja tvrdím, že je úplne jedno, či je vaše vnímanie situácie správne, skreslené alebo úplne mimo. Je v prvom rade vaše, a vo vašom svete teda jediné. Na to, prečo vnímam situáciu práve tak, ako ju vnímam, nemôže prísť nikto, kto si neprešiel presne rovnakými skúsenosťami ako ja. Odkiaľ viete, že ste si takými skúsenosťami prešli? Je to veľmi jednoduché - moje slová a moje vnímanie sveta vám zrazu prídu veľmi logické a samozrejmé. Pokiaľ to tak nie je, nemáte rovnaké skúsenosti ako mám ja, a preto nemá vôbec žiadny zmysel sa zamýšľať nad príčinami môjho skresleného vnímania situácie, života či reality.
A netvrdím, že môj pohľad na vec nemôže byť skreslený. Tvrdím len, že na tom sakra vôbec nezáleží. Je to ten môj pohľad, ktorý má pre mňa osobný význam, ktorý nikto iný (alebo nikto, kto je iný) nepochopí.
Z médií, zo školy, ale i zo strany vedy - takmer zo všetkých strán k nám prichádzajú informácie o tom, že naša subjektívna skúsenosť nie je dôležitá. Že náš svet je objektívny a je možné ho buď vnímať správne alebo nesprávne. A našou povinnosťou je vnímať správne. Navyše, vysoko nepravdepodobné náhody sa nedejú, takže ak o takých začnete nahlas hovoriť, pravdepodobne si vás pár ľudí zaškatuľkuje ako adepta na psychiatrickú liečbu. Ale čo vás po tom? Záleží na tom, pokiaľ vám o svojom názore títo ľudia nikdy nepovedali, a nestalo sa to teda súčasťou vašej subjektívnej skúsenosti?
Ak mi poviete, že vás všetci iba vás iba zneužívajú pre vaše peniaze, hoci viem, že zarábate 400 eur, uverím vám. Ak mi poviete, že vy do práce nechodíte, pretože každý deň nájdete stovku na zemi, uverím vám. Ak mi poviete, že vo vašom svete ide všetkým iba o peniaze, uverím. Ale vy mi musíte uveriť, že v tom mojom to tak nie je, hoci môžeme mať na Facebooku i sto spoločných priateľov.
Je táto nezhoda medzi mojím a vašim svetom dôsledkom nesprávneho úsudku? A čieho? Môjho či vášho? A ak áno, záleží na tom vlastne? Ak áno, komu?
Hoci si všetci radi myslíme, že naše životy majú pre ľudstvo veľký význam, pravdou je, že v prvom rade žijeme sami pre seba. Pre nikoho iného môj život nikdy nebude dôležitejší než pre mňa. S tým hádam súhlasíte. A keď uznáme, že je to tak, tak čo môže byť v živote človeka dôležitejšie, než jeho vlastná subjektívna skúsenosť? Aký význam tu vôbec má hovoriť o niečom ako “opodstatnenosti” či “pravdivosti” jeho vnímania sveta?
Ja vám poviem, aký. Pre dotyčného človeka žiaden. Pre nejakú tretiu stranu možno nejaký. Ale tretie strany sú v našich životoch až treťoradé.
